Perinbaba robí divákom radosť dodnes

Máte dve dospelé dcéry, tento rok vám pribudla do rodiny aj vnučka. Budete tráviť Vianoce spolu?

Nie, o toto som ochudobnená, lebo staršia dcéra žije s rodinou v zahraničí. Ale hoci nám technológie veľa berú, niečo nám vedia aj dať a to je, že môžeme byť v kontakte, aj keď sme ďaleko od seba.

Už ste si vnučku podržali v náručí?

Bola som tam, keď sa narodila, a potom sme ich celá rodina navštívili aj v lete, keď som si ju naplno užila.

Bolo iné držať v náručí vnučku ako pred rokmi dcéry?

Samozrejme, že to bolo úplne iné a inak nádherné. Zvláštne pre mňa však bolo, že teraz, pri dcérinom pôrode, som mala väčší strach ako pri tých svojich.

Prečo?

Pretože vtedy sa mi to všetko zdalo prirodzené a akosi som to mala pod kontrolou. A tiež preto, že som neprestala byť mamou. Hoci sa vraví, že pre niektoré babky už existujú iba vnúčatá, moje deti sú a budú pre mňa vždy moje deti. A strach o ne sa ani s ich pribúdajúcimi rokmi nezmenšuje. Takže asi preto som sa pri dcérinom pôrode bála viac, ako keď som sama rodila. Obidve to však zvládli bravúrne, sú zdravé a v poriadku.

Vydávali ste sa pred tridsiatkou. V tomto veku už človek inak vníma vzťah, manželstvo aj to, koho si púšťa do života. Koľko rokov ste s manželom?

Veľmi veľa (smiech). Oficiálne sme spolu už 29. rok. Možno práve preto, že sme sa zoznámili, keď sme obaja boli akoby v staršom veku a mali sme niečo odžité, viac sme si vážili, že sme našli jeden druhého. Prišlo mi do života to najlepšie, čo mohlo prísť. Môj manžel pochádza z pravoslávnej rodiny z bývalej Juhoslávie. Má v sebe obrovský zmysel pre rodinu, čo si veľmi vážim. Som šťastná, že som prežila a žijem život s nádhernou rodinou.

Ako sa zmenilo vaše vnímanie Vianoc, keď ste ich prežívali s rodičmi a sestrou a keď ste si založili vlastnú rodinu?

Ocino bol zo stredného a mama zo západného Slovenska. Pamätám si kombinované, ale veľmi silné tradície. Štedrý deň a štedrá večera boli u nás niečo mimoriadne. Na jednej strane sme sa na Vianoce výnimočne tešili a pripravovali, ale na druhej – musím sa priznať – sme so sestrou nemali rady predvianočné upratovanie. Lenže po rokoch som túto sviatočnú chvíľu nekompromisne preniesla do svojej rodiny – takže všetky kombinované tradície, ktoré som mala zažité z domu, pokračovali aj v mojej rodine – vrátane upratovania (úsmev).

Aj manžel prispel do slávenia Vianoc svojimi tradíciami z domu?

Na manželovi si nesmierne vážim aj to, že akceptoval a prijal slávenie Vianoc podľa mňa, tak ako ich pripravovala moja mama, lebo naše domáce Vianoce sa mi veľmi páčili. Teraz som zvedavá, ako bude staršia dcéra sláviť Vianoce so svojou rodinou, čo z našich slovenských tradícií si prevezme aj do svojej novej domoviny.

Mladšia dcéra bude na sviatky s vami?

Mladšia bude tieto Vianoce tráviť s nami, čo je samo osebe pre mňa krásny vianočný darček. No a so staršou dcérou a jej rodinou budeme v spojení cez videokonferenciu. Dôležité je, že rodina je aspoň takto spolu. Síce teraz oželieme, že sa nemôžeme navzájom objať, ale vynahradíme si to v lete. Pre mňa sú Vianoce najcennejšie chvíle. Vždy som si nesmierne užívala dni pokoja s manželom a dcérami, boli sme tu a teraz iba pre seba, mimo celoročného zhonu. Preto sme sa vždy snažili vytvoriť si od Vianoc do Troch kráľov spoločné rodinné obdobie.

Vo filme Perinbaba a dva svety ste stvárnili mamu hlavného hrdinu. Vstúpiť do pokračovania Perinbaby bol pre vás výlet do mladosti?

Keď mala rozprávka Perinbaba a dva svety vlani premiéru, veľa sa o tom narozprávalo. Aj ja opakujem dokola to isté: že to bol pre mňa malý zázrak. Filmovala som v rozsahu, ktorý mi dovoľovala vtedajšia práca. Naozaj to bol výlet k mojej starej hereckej profesii. Keď som prišla na pľac, mala som pocit, akoby som skočila o štyri desiatky rokov dozadu a znovu prežívala mladosť.

Ako si spomínate na režiséra Juraja Jakubiska?

Sú rôzne typy režisérov aj rôzne typy hercov, ale pri Jurajovi som zažila skutočný pocit plnej dôvery. Mal tú úžasnú vlastnosť, že v hlave už videl celý film, a tak ste sa mu ako herec mohli s istotou zveriť do rúk. Presne vedel, čo a ako treba urobiť, aby každá scéna vyzerala, ako má.

Keď ste pred 40 rokmi točili Perinbabu, napadlo niekomu zo štábu, že vzniká niečo výnimočné?

Myslím, že vtedy sa udial filmový zázrak. Už počas natáčania sme vnímali náznaky, že Perinbaba nebude iba jeden z mnohých projektov. Diali sa veľmi zvláštne veci, ktoré nikto nechápal. Aj počasie bolo také, ako sme práve potrebovali. Ale zavážila aj skutočnosť, že sa tam stretla zostava megatalentovaných ľudí, ako bol hudobný skladateľ Petr Hapka, filmový architekt Viliam Ján Gruska a, samozrejme, režisér Juraj Jakubisko. Zároveň každý člen filmového štábu podal maximálny životný výkon a ešte akoby niečo navyše.

Takže legendárna rozprávka sa rodila neplánovane, ale isto.

Dopredu sa nikdy nedá odhadnúť, či všetko zafunguje a či diváci prijmú film s otvoreným srdcom. Ani sme netušili, že Perinbaba sprostredkuje divákom toľko radosti a ďalších pozitívnych emócií a že im ich bude dávať doteraz.

Ako je možné, že film zarezonuje?

Filmovanie je veľké dobrodružstvo, ktoré vždy nejako dopadne, ale vopred nikto nevie ako. Neexistuje recept, ako uvariť dobrý film. Filmový štáb je neskutočne zložitý organizmus, musí fungovať ako švajčiarske hodinky. Aj tu platí, že dôležitá je profesionalita – ako pri chirurgoch na operačnej sále. Keď vás profesionáli okolo držia, potom môžete na pľaci popustiť uzdu fantázii a dať svojej tvorbe krídla. Vtedy je aj iná atmosféra pri práci, ako keď niekto kričí, lebo niečo chýba. Také situácie vyrušujú a robia stres. Potom sú všetci nervózni, niečo ujde alebo nejaký dobrý nápad ani nevznikne. Ale sú aj výnimky, keď po nakrúcaní, ktoré bolo priam apokalyptické a hore nohami, odrazu niečo zafunguje a diváci sú nadšení. Práve to je na práci na filme čarovné.

Takže na roky pred kamerou spomínate v dobrom?

Som nesmierne vďačná, že som mala možnosť prežiť herecký život. Strávila som pred kamerou 25 rokov, takže mi nebolo až tak veľmi ľúto, keď som toto povolanie opustila. Naopak, som veľmi rada, že som potom mohla prežiť aj iný, akoby druhý život v inom povolaní. No za moje herecké obdobie – a spätne si to zvlášť uvedomujem – musím byť veľmi vďačná, lebo postavy, ktoré som mohla stvárniť vo filme, v televízii či divadle, boli nádherné.

Niektorí herci vravia, že sa na seba nepozerajú, iní svoj výkon analyzujú. Ako to vnímate vy?

Som skôr analytický typ, to znamená, že mi nevadilo, ale naopak, veľmi mi pomáhalo pozrieť si záznam s režisérom alebo s režisérkou a povedať si, že toto malo byť inak. Nemala som pocit, že sa nechcem vidieť, ale to je asi preto, ako pristupujem k životu a že sa viem odosobniť.

Ako ste sa vnímali, keď ste videli Perinbabu a dva svety?

Tak, že som veľmi zostarla (smiech). Človek to tak nevníma, keď sa každý deň vidí v zrkadle.

Vidieť sa v kine na filmovom plátne bol šok?

Nebol to šok, ale uvedomenie si reality, že čas nezastavím. Vlasy si nefarbím, a čo sa týka ďalších vecí, to je genetické, vďačím za to babičke a mamičke, lebo aj o nich sa hovorilo, že vyzerali mladšie. Nesťažujem sa, ale už to teraz nebola sladká šestnástka (úsmev).

Keď počujete melódiu z Perinbaby, nie ste na ňu alergická?

Nie, pretože toto bol naozaj dotyk génia. Myslím si, že nikde v histórii slovenskej a českej rozprávky nenájdeme taký silný hudobný motív. Aspoň ja osobne nič podobné nepoznám. Na tento však okamžite všetci reagujú a presne vedia, k akému filmu patrí. Má v sebe krásnu naliehavosť, aby sme nezabudli na to, čo je dôležité.

Identifikujú si vás ľudia aj po rokoch s Alžbetkou?

Byť zviazaná s Perinbabou – to ani mne, ani nikomu zo štábu nemôže prekážať. Keď niekto príde a opýta sa, či sa môže so mnou odfotiť, poviem, jasné, že áno. Teším sa, že ľudia stále vnímajú posolstvo tohto filmu o tom, čo je v živote dôležité. A byť sprostredkovateľom tohto posolstva je veľmi príjemné. Akurát si stále myslím, že je kopec iných ľudí, ktorí si oveľa viac zaslúžia obdiv. Ako však o tom teraz rozprávam, možno si ho aj my aspoň trošku zaslúžime, keď sme dokázali urobiť niečo také pekné, čo spríjemňuje ľuďom sviatky.

Ako reagovali vaše dcéry, keď dospievali a videli mamu na sviatky dookola v televízii?

Obidvom sa táto rozprávka páči, ale nie fanaticky. Posledných dvadsať rokov som okrajovo z kuchyne vnímala, že v obývačke je zapnutá televízia a čo dievčatá sledujú. Keď prišla puberta, aj si zo mňa robili žarty.

Z vlastnej mamy?

Pravdaže, lebo mám s nimi úžasný kamarátsky vzťah a žarty patria k životu. Pokiaľ to nie je so zlým úmyslom, humor je korením života.