Populisti mali problém aj s Ježišom

V dobe všeobecnej krízy autorít klesá v našej spoločnosti aj autorita kňaza. Čo sa dá robiť, aby to tak nebolo?

Hlavne nepanikáriť. Ak pozeráme na Francúzsko, tam je autorita kňaza oveľa nižšie ako u nás. Rozhodnúť sa pre túto službu znamená padnúť v rebríčku dôležitosti i platového ohodnotenia. Taliansko má tiež regióny, kde kňazi nie sú vítaní s otvorenou náručou. Spomeniem územie bývalého Pápežského štátu. Tam stále cítiť historickú pamäť, ktorá nie je voči Cirkvi pozitívna, keďže ľudia zažili tvrdú politiku vyberania daní. Matematicky by som to mohol vyjadriť tak, že tam kňaz začína s mínusovými bodmi v očiach ľudí už na začiatku. Je na jeho úsilí a charizme, aby sa dostal do plusových čísel. Ako som to videl u slovenských kňazov, ktorí tam roky pôsobili. U nás, zvlášť na východe Slovenska, sú ešte nejaké plusové body, ktoré kňaz získa hneď po príchode do farnosti, hoci sa ešte neprejavil. Je to darček z minulosti a raz sa môže minúť.

Prečo má v súčasnosti hlas Cirkvi menší „výtlak“ ako v minulosti?

V totalite to býva tak, že každý odporca režimu je obdivovaný. Cirkev vtedy mala odvážnych mučeníkov. Pozrime sa na sviečkovú manifestáciu v roku 1988, fandili jej aj neveriaci. Dnes žijeme v pluralitnej spoločnosti bez viditeľného prenasledovania. Náboženská sloboda sa dodržiava, ale kresťanské hodnoty nemajú hlavné slovo – ani veľké zhromaždenia veriacich nie sú pre médiá zaujímavé. Tolerovaní, ale nie viditeľní. Historicky sa hlas viery v spoločnosti nespájal s úradmi a postmi. Rímska ríša bola konfrontovaná s novým štýlom života rodín a malých spoločenstiev. Toto neskôr ovplyvnilo aj zákony na úrovni ríše. Teda to bol vplyv zdola – hlavnú úlohu mala príťažlivosť životného štýlu. Žiaden nátlak alebo politické hry. Všimnime si však Francúzsko, kde sa Cirkev zamotala s  kráľovskými dynastiami. Dodnes to ovplyvňuje vzťah štátu a Cirkvi, ako upozorňuje kardinál Walter Kasper. Neviem, či sa mýlim, ale mocenské hry nikdy viere nepomohli. Dnes to vidíme na východ od nás, vo svete pravoslávnom i moslimskom. Upozornenie pápeža Františka, aby patriarcha Kirill nebol miništrantom ruského prezidenta, je veľavravné.

Autoritami, ktoré vzišli z Cirkvi na Slovensku a boli rešpektované celosvetovo, boli svojho času kardináli Tomko a Korec. Čo si od nich vziať ako inšpiráciu?

Jeden žil za hranicami, druhý v našej krajine. Na diaľku, a predsa v peknej symbióze. Čo ich spájalo? Svoju autoritu, podobne ako Ježiš, nezískali od menovania do úradov alebo že sa s niekým kamarátili. Jeden opravoval výťahy, druhý mal nedôležité miesto v rímskom Nepomucene. Toto neboli štartovacie čiary na urobenie kariéry. Ale ich húževnatosť, myslenie v  širších súvislostiach, viera, spojená so záujmom o spoločnosť, im priniesli silnú autoritu. Kardinál Korec bol stále spojený s modernou kultúrou a novými prúdmi v spoločnosti i teológii. Jeho blízki ľudia mi hovorili, že ho stále videli s knihou. Nezaspal vo vývoji. Kardinála Tomka si budem osobne pamätať ako človeka, ktorý sa vyjadroval len k tomu, čo poznal. Či to bola finančná burza, alebo moderné počítače, najskôr si to dal vysvetliť od odborníkov a mal k tomu veľa otázok. Jeho záujem a šírka poznania sú aj dnes oceňované v celom katolíckom svete. Ak by som nadnesene povedal, k Istanbulskému dohovoru, k mechanizmom Európskej únie či k vírusu kovid by sa obaja asi nevyjadrovali tak lacno a nekompetentne, ako sme to mohli vidieť u niektorých kňazov a veriacich.

Prečo počuť od kňazov i laikov na úkor morálnych autorít populistické názory a vyjadrenia na hrane regulárnosti? Prečo nimi dokážu na seba strhnúť pozornosť?

Zdá sa mi, že dnešní hlasní konzervatívci boli niekedy progresívcami, ale zabrzdili sa vo vývoji... Všimnime si, ako sa vedia tieto dva prúdy spojiť v útokoch proti pápežovi. Ľuďom, ktorým sa nepáči svet, v ktorom sa treba rozhodovať, riskovať a brať na seba zodpovednosť, bude vždy vyhovovať rétorika falošných istôt a falošného Tridentu. Pohodliu ľudí nahráva aj to, že si každý nájde internetového kazateľa, ktorý mu vyhovuje. Takto sa získavajú tisíce pozretí a zdanie autority pre kazateľov. Populisti mali problém aj s Ježišom. Ako hovorí pápež František, takí ľudia radi diskvalifikovali Pána ako proroka, aby mu narušili autoritu. Populisti v  Cirkvi radi prenasledovali mysliteľov. Svätý Otec v jednej kázni spomenul spisovateľa, v jeho očiach proroka, ktorý napomínal Cirkev, že sa vzďaľuje od Pánových ciest. Paradoxne, po smrti bol spisovateľ vyhlásený za blahoslaveného.

Ako by sa podľa vás mala alebo nemala Cirkev vyjadrovať k politickým záležitostiam?

Viera, ktorá je žitá správnym spôsobom, nie je len na ozdobu dedinských slávností pri požehnávaní hasičských áut a pri ochutnávke vín. Samozrejme, za zištné výhody – aby z toho boli nejaké peniaze na opravu kostola alebo fary. Toto je smiešny život v predklone. Mám kolegu, ktorého starosta zavolal na zastupiteľstvo, aby mu potvrdil jeho pohľad na daný problém. Kňaz ho nepodporil a na ďalšom stretnutí už nebol vítaný. Môžeme to považovať za neúspech? Proroci Starého zákona sa konfrontovali s  politickou mocou, aj keď boli v menšine. Netreba sa báť takejto pozície. Ako vtipne hovorí Tomáš Halík, väčšina sa väčšinou mýli... Súhlasím s ľuďmi, ktorí počujú len hlas Cirkvi proti potratom a LGBTI. Chýbajú im sociálne témy, pomoc rodine, nefunkčnosť odborov, obhajoba človeka, ak nedostáva spravodlivý plat. Pozrime sa na západ od nás. Všade tam môžeme vidieť tieto témy v praxi. A hoci viera tam je na ústupe, spoločnosť stále žije z odkazu kresťanských mysliteľov, ktorí nastavili sociálne princípy tak, že to vyhovuje všetkým, bez rozdielu náboženstva a farby pleti. Preto vidíme zástupy imigrantov, ktoré sa stále snažia dostať do Európy. Opačný pohyb národov nevidieť. Našou doménou by nemalo byť ani šieste, ani siedme prikázanie. Najdôležitejšie je prvé. Preto je dnes aktuálna téma zbožšťovania detí – situácia v školách, zbožšťovania politiky – vraj dôležitejšia ako nedeľný obed, zbožšťovania konzumu pred tvorením – sociálne médiá, či zbožšťovania pocitov mladej generácie pred súcitom. K týmto modlám sa treba vyjadrovať.

Ako teda dnes vystupovať pri hájení Božieho slova a právd viery presvedčivo, ale zároveň s Kristovou láskou v srdci?

Ešte ako študenta ma zaujal francúzsky kňaz Guy Gilbert. Staral sa o mladé skrachované existencie na predmestí Paríža, ak sa nemýlim. Mal zásadu, že evanjelizuje „so zatvorenou hubou“. Jednoducho zbožnosť sa nevyjadruje citátmi z Písma a spomínaním Pána Boha všade. Skôr ju nájdeme v pohľade človeka na život a v jeho tvorivosti. Tam hneď vidieť, či je láskavý, milosrdný, súcitný. Pozrime sa na filmy. Viaceré z nich sú spirituálne bez toho, aby prinášali náboženské posolstvo. A zasa niektoré o svätcoch sú také neprofesionálne, že škoda peňazí.

Kde okolo seba hľadať pozitívne príklady?

Prednosť treba dať tváram pred vyhláseniami a opakovaním abstraktných princípov. V minulosti to bolo vystúpenie biskupa Milana Lacha na obranu zdravotných sestier. Dnes rozmýšľam, či na Slovensku máme človeka, ktorý vo verejnom priestore komentuje udalosti z pohľadu viery, je rozhľadený a akceptuje ho aj spoločnosť. V Česku nájdeme viacerých. Z talianskeho prostredia mi napadá Raniero Cantalamessa, ktorý mal desaťročia svoj program v hlavnom vysielacom čase talianskej verejnoprávnej televízie. Ďalší je Andrea Riccardi, historik a zakladateľ komunity Sant’ Egidio. Spomeniem tiež mysliteľa Vittoria Messoriho, ktorý profesionálne komentoval dianie vo svete z pohľadu viery. Zišiel by sa nám.

Od kňazov často počuť protichodné názory na rôzne témy, veriaci sa potom ťažko orientuje. Pomohlo by klásť väčší dôraz na posolstvá pápeža Františka ako najvyššej autority Katolíckej cirkvi?

Posolstvá pápeža sú fajn, ale kto z veriacich ich číta? Bežne sa ľudí pri ich otázkach pýtam, čo na to pápež. A oni mlčia. Je to zvláštne, keď sa stále „modlíme na úmysel Svätého Otca“, no pritom ho málokto z veriacich počúva... Prichádza mi na myseľ udalosť, keď mi pomohol pápežov postoj. Stretol som človeka, ktorý zosmiešňoval našu bývalú prezidentku. Samozrejme, hlboko veriaci. Tak som sa ho opýtal, či videl, ako sa k nej správal pápež František pred tromi rokmi, keď navštívil našu krajinu. Všetci sme videli jeho lásku, ktorá k nej smerovala. Spomína to aj pani Čaputová, keď opisuje jeho blízkosť pri smrti jej otca.