Potratová tabletka nie je morálnejšia

Na Slovensku sa v súčasnosti môže umelý potrat vykonať iba chirurgickým zákrokom. Zmeniť to má zavedenie takzvanej potratovej tabletky. Ako ste prijali túto správu?
Tieto snahy nie sú ani u nás celkom nové. Cirkev na Slovensku sa k problému takzvaných potratových tabletiek oficiálne vyjadrila už v roku 2013 ústami vtedajšieho predsedu Konferencie biskupov Slovenska Stanislava Zvolenského. Išlo o prvú registráciu týchto prípravkov na Slovensku bez akejkoľvek verejnej diskusie. Vyhlásenie arcibiskupa Zvolenského prevzalo do svojho textu aj najnovšie stanovisko Subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie KBS z 30. júla 2024. Podpísal som ju symbolicky na deň liturgickej spomienky blahoslavenej Zdenky Cecílie Schelingovej. Samotná registrácia však neznamenala aj začatie používania potratových tabletiek na Slovensku.

Prečo? 
Praktickému zavedeniu vykonávania farmakologického umelého potratu bránia platné právne predpisy. Zjednodušene možno povedať, že vyžadujú, aby sa celý proces odohral v lôžkovom zdravotníckom zariadení, v nemocnici. Ukázalo sa, že nemocnice sa do toho veľmi nehrnuli. Museli by sa niekoľko dní starať o trpiacu ženu umelo potrácajúcu svoje dieťa a v nezanedbateľnom percente prípadov aj tak vykonať chirurgický umelý potrat. Okrem toho sa dôvodilo aj právnou neistotou: slovenské predpisy o umelom potrate farmakologický umelý potrat výslovne nespomínajú. Keďže sa počas zákonom stanovenej lehoty takzvané potratové tabletky oficiálne nedoviezli, ich vtedajšia registrácia na Slovensku približne do dvoch rokov vypršala.

Nejde teda len o potratové tabletky?
Nie, ide o povolenie nového spôsobu umelého potratu. O schválenie nového právneho predpisu. Zmenou, o ktorej sa málo hovorí, má byť, že žena nebude počas obdobia potrácania svojho nenarodeného dieťaťa v nemocnici, ale doma. Mnohým ženám sa to môže javiť ako výhoda. Lekárska kontrola má byť na diaľku, „keby sa niečo dialo“. Z môjho pohľadu sa takto žena odsúva z dohľadu lekára či iného zdravotníka a ostáva v tejto bolestivej situácii sama. Pritom si pravdepodobne uvedomuje, že si ju svojím rozhodnutím a užitím potratových tabletiek sama privodila. Rozprával som sa so ženami, ktoré prekonali skúsenosť spontánneho potratu. Ide o ťažkú situáciu, ku ktorej sa žena vracia neraz aj celý život. Mnohé ženy svojmu nenarodenému, spontánne, teda nie umelo potratenému dieťaťu, dali aj konkrétne meno, ba zarátavajú ho niekedy aj do počtu svojich živo narodených detí.

Dalo by sa povedať, že ide o jednoduchší prístup k potratu?
Takmer určite. To však má aj svoje závažné tienisté stránky. Myslím napríklad na okolnosti, keď je žena na umelý potrat nútená svojimi blízkymi alebo osobami, ktoré sa podieľajú na vykorisťovaní či zneužívaní tejto ženy. Alebo chcú umelým potratom zahladiť následky nekalej či dokonca trestnej činnosti. Žiaľ, osobitne počas pandémie kovidu sa v niektorých krajinách, napríklad vo Veľkej Británii, propagoval farmakologický umelý potrat ako takzvaný „urob si sama“ potrat. To všetko sú trendy, ktoré vzbudzujú mnohé závažné obavy.

Je nejaký morálny rozdiel medzi užitím potratovej tabletky a podstúpením umelého potratu chirurgickým spôsobom?
V oboch prípadoch ide o zabitie nevinného ľudského tvora, hovoríme o usmrtení nenarodeného dieťaťa. Ani jeden z nich teda nemožno označiť za „morálnejší“. Oba predstavujú veľmi veľké zlo, ťažký hriech. Pochopiteľne, a to vždy zdôrazňujem, smutnou obeťou umelého potratu je zároveň aj samotná žena. Neraz opustená, oklamaná či zradená. Žena v ťažkej, pre ňu zdanlivo ináč neriešiteľnej životnej situácii. Žena bez pomoci, bez akejkoľvek podpory. Áno, „ten, kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“.

Nenarodené deti začínajú veľmi reálne chýbať. Národy, kde neprichádzajú deti, sú národy bez budúcnosti.

V roku 1997 podstúpilo tento zákrok 14 600 žien, minulý rok 5 200 žien. Nebude mať schválenie potratovej tabletky za následok nárast potratov?
To by sa ukázalo až potom. Teraz by išlo skôr o špekulácie. Ľahšia, možno aj ilegálna dostupnosť tzv. potratových tabletiek by dokonca mohla viesť k zníženiu počtu registrovaných umelých potratov. Podobne, ako je to teraz s číslami o zdanlivom poklese umelých potratov, ktoré uvádzate. Nenarodené deti, ktoré usmrtila abortívna antikoncepcia, sa do štatistík ani len nedostanú. Ak sa však pozrieme pozornejšie, vidíme ich v porovnaní hrozivých demografických ukazovateľov. V rýchlom starnutí, v postupnom vymieraní našej spoločnosti. Nenarodené deti začínajú veľmi reálne chýbať. Národy, kde neprichádzajú deti, sú národy bez budúcnosti.

Ako si vysvetľujete, že pri klesajúcom trende potratov je iniciovaná ďalšia alternatíva? 
Myslím, že jedným z vysvetlení je aj pomýlený ideologický postoj. Veľmi individualistické chápanie práv dnešných žien i mužov, bez primeraného, správneho viazania na príslušné povinnosti. Áno, možno povedať, že možne ešte viacej na strane mužov. Spoločnosť, súčasné pseudokultúry, generujú nestálych, vykorenených ľudí s oslabenou sociálnou a kultúrnou pamäťou. Mužov a otcov, na ktorých sa dá len málo spoľahnúť. Materstvo, rodičovstvo prirodzene potrebuje určitú stálosť, zázemie. To vie stále najlepšie poskytnúť stabilná rodina. Ďalší, možno dostupnejší spôsob umelého potratu takmer isto spôsobí ďalšie škody aj v tomto smere. 

Niektorí odborníci i ministerka zdravotníctva argumentujú, že ide o bezpečnejší postup. V stanovisku Subkomisie pre bioetiku však upozorňujete aj na celý rad rizík. Ktoré sú najvážnejšie?
Sú uvedené aj v informácii pribalenej pre používateľku v krabičke alebo voľne dostupné na internete. Nechcem strašiť. Podľa toho, čo mi povedali odborníci, zdravotné riziká farmakologického potratu nie sú zanedbateľné. Navyše, v pomerne vysokom percente prípadov je žena nútená podstúpiť aj gynekologický zákrok. Či už samotný chirurgický potrat, alebo iné ošetrenie. 

Môže byť pravdivá argumentácia, že farmakologický umelý potrat je pre ženu psychicky šetrnejší, keď ho musí sama prežívať a kontrolovať niekoľko dní?
Na webových stránkach komerčne zameraných kliník, ktoré sa napríklad v susednom Česku špecializujú na vykonávanie umelých potratov, sa môžete dočítať, že uprednostňujú chirurgické potraty. A uvádzajú k tomu aj svoje dôvody. Jedným z nich je, že chirurgický zákrok v celkovej anestézii žena nevníma. Počas zákroku „spí“. Pri farmakologickom umelom potrate to tak nie je. Ten si žena prežije v celom, niekoľkodňovom trvaní „naživo“. Tak neviem, čo je pre ňu psychicky šetrnejšie.

Ak sa návrh schváli, budú mať gynekológovia možnosť uplatniť výhradu vo svedomí?
Výhrada vo svedomí sa týka všetkých skutkov, ktoré sú v rozpore s úsudkom správne informovaného a formovaného svedomia. V morálnej závažnosti, ako sme už povedali, nie je medzi farmakologickým a chirurgickým vykonaním potratu ani asistenciou pri nich podstatný rozdiel. Pre lekárov, ktorí si už teraz uplatňujú výhradu vo svedomí na základe ústavy aj zdravotníckeho zákona, sa nič nemení. Ešte väčší rozpor vo svedomí však určite budú pociťovať farmaceuti, najmä tí v nemocničných lekárňach. Aj oni ako zdravotnícki pracovníci majú právo uplatniť si výhradu vo svedomí, no to sa nestretáva vždy s pochopením zo strany zamestnávateľa ani verejnosti. Bude potrebné ju ešte viac brániť.

Pri téme potratov mnohí vnímajú náboženský podtext. Je však úcta k životu skutočne iba záležitosťou učenia Cirkvi?
Súčasné demokratické spoločnosti, či už si to uvedomujú, alebo nie, vyrástli na rešpektovaní dôstojnosti každého človeka, jeho práv a slobôd. Právo na život a na jeho ochranu sa stále považuje za základné ľudské právo. Naša ústava dokonca hovorí, že „ľudský život je hoden ochrany už pred narodením“. Aj keď nepochopiteľná tvrdosť srdca moderných spoločností po týchto a iných ľudských právach nezriedka dosť bezohľadne šliape. Neuvedomuje si pritom, žiaľ, že tým šliape a nivočí samotné základy ich existencie, ich budúcnosti. A je až absurdným paradoxom, koľko mediálnej a legislatívnej pozornosti sa venuje ochrane zvierat a prírody, no nenarodené deti sa do nej akosi nezmestia.

Dá sa pri tejto problematike udržať vecný dialóg, prípadne nastaviť kompromis? Aj liberálne spektrum hovorí, že potrat je smutné či krajné riešenie.
Nemožno zjednotiť život a smrť, zabitie a darovanie života. Tu nejde o vojnu argumentov, ale o zápas dvoch protikladných kultúr. Kultúry života a kultúry smrti. Kresťania, ako aj všetci ľudia dobrej vôle sú, celkom samozrejme, za život, za jeho rešpektovanie, ochranu a za všetku dobrú starostlivosť, ktorú mu vieme a môžeme poskytnúť. Ochrana života je však oveľa širšia oblasť, ako len boj za práva nenarodených. Nám totiž záleží na ochrane každého života, aj toho narodeného. Ak bude vidno našu angažovanosť a počuť náš hlas, ktorý sa zastáva aj sociálne a zdravotne znevýhodnených, seniorov, bezdomovcov, zomierajúcich, ľudí utekajúcich pred vojnou, cudzincov, hlas, ktorý odsudzuje korupciu, populizmus, vojnovú agresiu, tam by sme predsa mali nájsť zhodu aj s tými, ktorí sa hlásia skôr k liberalizmu.

Ak nebude kultúra života medzi zdravotníkmi, sociálnymi pracovníkmi a v spoločnosti vôbec, ani legislatívny zákaz potratov nezabráni zabíjaniu nenarodených.  

Je podľa vás cestou úplný zákaz potratov, ktorý by však mohol zvýšiť riziko neodborných zákrokov či potratového turizmu?
Úplný zákaz umelých potratov sa v súčasných demokratických spoločnostiach nejaví ako reálny. Úsilia, ktoré majú za cieľ aj na legislatívnej úrovni umenšenie zla umelého potratu, majú vždy svoj význam. Pochopiteľne, je potrebné používať pri nich primerané, mravne prijateľné a rozumné, nie populistické prostriedky. Encyklika Evangelium vitae (Evanjelium života) hovorí aj to, že kultúra života je oveľa komplexnejšia téma. Bez toho, aby som zľahčoval oprávnený zápas za väčšiu legislatívnu ochranu nenarodených, to poviem tak, že ak bude viac ľudí, ktorí milujú život, najmä v zdravotníctve, tak tie životy zachránime napriek zákonu, ktorý umožňuje ich zabíjanie. Ale ak nebude kultúra života medzi zdravotníkmi, sociálnymi pracovníkmi a v spoločnosti vôbec, ani legislatívny zákaz potratov nezabráni zabíjaniu nenarodených.    
Spoločnosť má voči skutočnému riešeniu problematiky umelého potratu veľmi veľkú dlžobu. Bolo pre mňa nepochopiteľné, že v nedávnej minulosti chýbalo v slovenskom parlamente na prijatie zákona zameraného na pomoc ženám a ochranu ich práv len niekoľko hlasov. Spomínanú dlžobu sa svojimi mnohými obdivuhodnými aktivitami snažia akoby splácať viaceré mimovládne organizácie. Poskytujú najrozličnejšie formy poradenstva i konkrétnej vecnej pomoci dievčatám i ženám, ktoré sa ocitli v situácii nečakaného tehotenstva. Veľmi si ich dobrú prácu vážim a som im za to vďačný.

Čo by mala spoločnosť robiť, aby sa obmedzili situácie, keď sa žena cíti nútená rozhodnúť sa proti počatému životu?   
Ako veľmi dôležitú vidím potrebu bezpodmienečného prijatia hodnoty, dôstojnosti, dobra každého počatého ľudského života zo strany nás všetkých. Ďalej humanizáciu pôrodníctva, aby matky nemuseli privádzať deti na svet v nedôstojných podmienkach a nestretávali sa s ponižujúcim prístupom. A tiež silnú, účinnú podporu a pomoc rodinám, najmä tým s malými deťmi a so zdravotným postihnutím. Aby každá, aj neočakávane tehotná dievčina či žena mohla počítať s tým, že sa jej dostane láskavého, neodsudzujúceho prijatia a každej vhodnej pomoci. „Plod jej života“, bez ohľadu na dané okolnosti, totiž celkom iste v konečnom dôsledku povolal k životu sám Boh. A jej nenarodené dieťa je od okamihu počatia Božie. Pre takéto vnímanie počatého života je potrebné osobné obrátenie každého z nás a prijatie Ježiša Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého ako nášho Pána a Spasiteľa.