Pre oddych si oblečme prírodu, Božie šaty

Cestovný ruch a pokoj je heslo tohtoročného Svetového dňa cestovného ruchu, ktorý vyhlásila OSN. Dikastérium pre evanjelizáciu vyzýva turistov, aby vytvorili sieť poslov mieru. V čom je táto výzva jednoduchá a v čom náročná?

Odpoviem takou dlhšou otázkou. Keď evanjelizujem, čo vlastne chcem dosiahnuť, čo by som si prial, aby sa v ľuďoch, ktorých stretnem, zmenilo, čo je produktom evanjelizácie, prečo chodia misionári až na kraj sveta? Moja odpoveď je, že preto, aby sme sa delili o informáciu, že láskavosť je najprirodzenejšia vec na svete, že chceme vybudovať civilizáciu lásky, že život nie je fakt, ale dar, že v láske žijeme, hýbeme sa a sme a že láske niektorí dávajú meno Boh. A my kresťania k tomu dodávame, že už sa stalo – že Slovo sa stalo telom! Že láska nie je niečo, ale niekto. Evanjelium je naozaj eu-angelion, radostná správa o svete! Pokiaľ toto prinesieme alebo sa toto i naučíme pri svojich cestách, nie je to málo!

Myslíte si, že cestujúcim, dovolenkárom a turistom prospeje, keď si dajú osobný záväzok pokoja?

Pokoj vnímam skôr ako stav, v ktorom robím, čo mám robiť, a vo svojom spirituálnom rozmere som sám so sebou v poriadku. Verím, že v extrémnom prípade i mučeníci boli v tomto zmysle v pokoji. Na dovolenke to má ešte ďalší rozmer. Šesť dní ruka v ruke s Bohom dokončujeme stvorenie sveta, usilujeme sa a namáhame. Vo sviatočný deň sme všetci pozvanými hosťami pri Božom stole. V dovolenkových dňoch zakúšame, že nie sme ani anjeli, ani stroje, aby sme pracovali 24/7, že pracujeme, aby sme žili, a nie naopak: že nežijeme preto, aby sme sa upracovali k smrti.

Môžeme cestovný ruch vnímať aj ako podporu mieru a kultúry stretávania?

Knihy, cestovanie a  rozhovory otvárajú oči pre to, aký je svet. Z druhého konca planéty vidíte, že Česká republika je len maličká poštová známka na glóbuse sveta! Je zdravé si občas uvedomiť, že naše domáce kauzy a kauzičky vonku nikoho príliš netrápia. Na prednáškach volám mladých ľudí, aby cestovali a nepozerali sa na uhlíkovú stopu. Je to trochu vyhrotené, ale cestovanie vám skutočne dá niečo, čo by ste inak nepoznali. Určitý nadhľad. Poznanie, že Katolícka cirkev nie je len moja farnosť so všetkými spormi a problémami, ale že je to celoplanetárny fenomén. V ďalekých krajinách so všetkými tancami, zvykmi a obradmi, nad ktorými by európsky liturgista či dogmatik najskôr dvíhal obočie. Preto osobne milujem zvlášť Južnú Ameriku: pre pestrosť, divokosť a neriadenú emocionálnosť, ktorá sa v istom zmysle vnáša i do liturgie. Keď na konci nedeľnej svätej omše s deviatimi krstmi farár vyzve oteckov, aby zodvihli deti nad hlavu, katedrála sa rozburáca ako na futbale: Rodrigo, Diego, vitajte!

Prečo je dôležité spojiť telesný oddych s duchovným prežívaním?

Je to neoceniteľná zmena stereotypu vrátane stereotypu modlitby. Modlitba s najbližšími ľuďmi vysoko v Andách, v zapadnutej osade, ktorá je vzdialená dvesto kilometrov ťažkým terénom, má úplne iný rozmer. Nikdy nie ste tak blízko Bohu – hovoria azda všetci horolezci, polárnici, cestovatelia. Ernest Shackleton, pre mňa najlepší polárnik všetkých čias, má vo svojich denníkoch priam mystické pasáže.

Ako sa môžeme naladiť na sústredenú modlitbu, meditáciu a Boha na rušnej pláži alebo na poznávacom výlete?

V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Nie je žiadne zlo v ničom Bohom stvorenom – píše Thomas Merton. Práveže je tam Boh! Príroda sú Božie šaty – píše Hildegarda. Potom, ako sa chrámová opona na Veľký piatok roztrhla, už neexistuje rozdiel medzi sakrálnym a svetským. A nota bene: keď diabol pokúša Krista, tak to nie je ani na pláži, ani v krčmičke štvrtej cenovej kategórie alebo na vykričaných miestach, je to, naopak, na tých najsvätejších miestach: na púšti, v chráme, na vrchu. To, že chodíme na poznávacie výlety, že na začiatku prázdnin nastáva pravidelné sťahovanie národov, ideálne do panenskej prírody, do miest ešte nenarušených človekom, sa mi zdá ako nevedomá alebo neuvedomovaná modlitba. Lebo je to „vymaľované“ či stvorené tak krásne, že má cenu obetovať toľko času a peňazí, aby sme sa na to chodili pozerať. A poznámka pod čiarou: Lakotovia, Indiáni z plání, verili vo večné loviská preto, lebo si nevedeli predstaviť, že by mohol život po smrti byť ešte krajší ako svet, v ktorom žili. Kardinál Charles Journet hovorí o tom, že starí učitelia neradi písali o zle, lebo „spontánny prístup starých mysliteľov k tajomstvu sveta spočíval v pokore. Videli v ňom príliš mnoho zrejmej nádhery, než aby sa odvážili rúhať“.

Takže modliť sa máme vždy a všade? Pri práci v záhrade alebo pri zaváraní môžeme vzývať meno Ježiš, vyslovovať krátku strelnú modlitbu či recitovať žalm, prípadne Otčenáš a Zdravas?

To je predsa krása katolíckej viery, že chce posvätiť lásku, ekonómiu, právo, obliekanie, jedlo – všetko! Do každodenného života vyrývame svoju charizmu pozvania k svätosti. Katolícka viera sú oči, ktorými sa pozeráme na svet. Presne to je potrebné: vziať obyčajný každodenný život v obyčajných každodenných okolnostiach a  urobiť z neho príbytok Božej prítomnosti. Nie sú predsa dva svety: ten v kostole a ten pri zaváraní marmelády.

Hoci o smrti neradi hovoríme a vytesnili sme ju ako spoločenské tabu, nikto z nás nevie ani dňa, ani hodiny. Načo je ešte dobré byť aj počas dovolenky v milosti posväcujúcej?

Milosť posväcujúca je ako vzduch pre potápača. Bez ohľadu na to, či sme doma alebo na dovolenke. Dodávam, že my kresťania sme smrť nevytesnili. Každé ráno, keď sa modlíme Zdravas, tak tam hovoríme „pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej“ a pripravujeme sa na okamih, keď sa „teraz“ a „hodina smrti našej“ pretnú v jednom bode.

Ak cítime potrebu a je možnosť, máme ísť na svätú spoveď alebo viesť duchovný rozhovor aj na dovolenke? Nestačí sa vyspovedať až po návrate domov?

Pokojne pred dovolenkou alebo po nej, alebo v rámci nej – podľa okolností a nastavenia každého. Kedykoľvek, akokoľvek – každý ide k Bohu svojou cestou.

Čo pre vás znamená dovolenkový relax mimo civilizácie?

Mimo civilizácie je stále prítomná istá ľahká nervozita. Boh totiž odpúšťa vždy, človek niekedy, ale príroda nikdy. Celá civilizácia so všetkými vymoženosťami sa vám zúži na to, čo naozaj potrebujete: bezpečie, sucho, teplo, voda, jedlo. To všetko však skrze neho, s ním a v ňom. Nie je známy žiadny prírodný národ, ktorý by bol ateistický.

Keď ste išli na Antarktídu, mali ste aj dvojkilovú výbavu na svätú omšu. Má miska, kalich, hostie, fľaška na víno a štóla stále miesto vo vašej cestovateľskej batožine?

Áno, má.

V jednom rozhovore ste povedali: „Do smrti nezabudnem, ako sa pri pozdvihovaní odrážali v kalichu ľadovce.“ Prekonal odvtedy túto chvíľu iný nezabudnuteľný zážitok zo slávenia Eucharistie?

Opatrne by som povedal, že na svätú omšu nejdeme kvôli zážitku, alebo nielen preň. Ale je pravda, že na tie antarktické sväté omše nezabudnem nikdy. Potom ešte na jednu, keď som bol sám v Torres a drobno pršalo. Namiesto naliatia vody do kalicha v príslušnom mieste svätej omše som kalich len vystavil dažďu. Cieľom svätej omše však je, aby ma to nejako zmenilo, čo sa môže rovnako stať aj na „najobyčajnejšej“ rannej svätej omši cestou do práce.

Kam by mali smerovať naše kroky aj počas dovolenky?

Keď je človek mladý, potrebuje Antarktídu a cestovanie a ktovie čo. Mystik – hovoria bratia kartuziáni