Prosíme, nezabúdajte na nás

Ako ste sa dostali na Slovensko a aká je v súčasnosti vaša úloha?

Mnohí Ukrajinci boli z rôznych dôvodov nútení opustiť svoje domovy a Slovensko sa pre nich stalo miestom práce a života. Vzhľadom na túto situáciu tu vznikla potreba ich duchovnej podpory.

So súhlasom Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike a Bratislavskej eparchie, najmä vladyku Petra Rusnáka, som bol z Božej vôle poverený touto službou a dnes pôsobím ako duchovný pastier Ukrajincov v Bratislave.

Ako sa vás a vašich blízkych dotkli útoky na mesto Ľvov, odkiaľ pochádza vaša rodina?

Moja rodina naozaj pochádza z Ľvovskej oblasti, hoci som vyrastal na Volyni. Útoky na Ľvov prežívam veľmi osobne, no rovnako ma bolí srdce pri útokoch na všetky mestá Ukrajiny, pretože je to moja rodná krajina.

Vo vašej farnosti sa venujete najmä pastorácii ľudí z Ukrajiny, ktorí prišli po vypuknutí vojny. Ako táto služba vyzerala na začiatku vojnového konfliktu a ako vyzerá dnes?

Na Slovensko som prišiel rok pred začiatkom vojny, keď bola pastoračná služba pokojnejšia a väčšinou prebiehala online pre pandémiu koronavírusu. Po vypuknutí vojny prišli stovky ľudí hľadajúcich pomoc.

Podporu Slovákov cítime dodnes, spolu s veriacimi naďalej organizujeme zbierky na pomoc Ukrajine. Ľudia sa na mňa obracajú s rôznymi potrebami a ako kňaz sa im snažím pomáhať duchovne aj prakticky.

Čo je najťažšie pre ľudí, ktorí utiekli pred hrôzami vojny zo svojej krajiny?

Najťažšia je strata domova a pocitu bezpečia. Človek môže prísť o majetok, ale keď stratí istotu, že jeho deti sú v bezpečí, je to rana do srdca. Veľmi bolestné je aj odlúčenie od manželov, synov a rodičov, ktorí zostali na Ukrajine. A napokon je to neistota – nikto nevie, kedy sa bude môcť vrátiť domov.