Rodina, v ktorej sa žije inak

Čo bolo vašou prioritou, keď ste v roku 1993 komunitu zakladali, a čo sú vaše priority dnes?

V roku 1993 som bol mladučký, mal som 20 rokov. V tom veku si človek hľadá svoje miesto v živote. S úsmevom hovorím, že nezáväznú, voľnú mladosť som úplne preskočil.

Bol som rok v noviciáte u verbistov, ale ďalej som nepokračoval a vrátil som sa domov. Začal som diaľkovo študovať teológiu a zároveň som si robil civilnú vojenskú službu. Po jej skončení som mal v pláne vstúpiť do Komunity blahoslavenstiev.

Navštevoval som aj chorých v nemocnici, nosil som im Eucharistiu. Vtedy som sa zoznámil s pátrom lazaristom Rudolfom Priedhorským.

Ako toto stretnutie ovplyvnilo váš ďalší život?

Pátrovi Rudkovi ležali na srdci mladí ľudia s mentálnym postihnutím, ktorí po dovŕšení plnoletosti odchádzali zo špeciálnych internátnych škôl väčšinou do azylových domov. Žiaľ, bez zaistenia budúcnosti.

Páter pomáhal založiť v Banskej Bystrici zariadenie pre dievčatá a túžil založiť niečo také aj pre chlapcov. Vo mne bola túžba po kňazskej službe a zároveň komunitnom živote.