S disidentmi divadlo, s väzňami karty

Vyrastali ste na Podkrkonoší, pochádzate z Novej Vsi nad Popelkou. Ako si spomínate na svoje detstvo a mladosť?

Som chlapec z dediny a nikdy som nemal žiadne ambície. Prakticky som vyrastal v stolárskej dielni. Keď šla mama na pole, tak ma šupla do dielne. Už v trinástich som pracoval na stolárskych mašinách. Myslel som si, že budem drevomodelárom, no v 8. alebo 9. ročníku ma očarila chémia. Na remeslo som zabudol. Rodičom som navrhol, že pôjdem na chemickú priemyslovku do Dvora Králové nad Labem, a oni súhlasili. Škola sa zameriavala na chemické technológie v textilnom priemysle ako bielenie, farbenie, konečná úprava. Po skončení školy som šiel na vojnu do Kolína. Tam som stretol novopečených inžinierov a povedal som si, že keď títo zvládli vysokú, podarí sa to aj mne. Počas vojny som sa prihlásil na Vysokú školu strojársku a textilnú v Liberci. Nesmierne ma to tam bavilo a mal som aj veľký náskok, pretože som ovládal odborné predmety, za srdce ma chytila dokonca aj deskriptívna geometria.

Práve na vysokej škole ste sa rozhodovali pre kňazstvo. Čo vás najviac ovplyvnilo?

Ja som sa vôbec nerozhodoval. Dokonca som bol nasmerovaný do manželstva. Odmalička, asi od jedenástich rokov, som sa modlil za veriacu manželku. Na vojne som mal dokonca známosť – sestru jedného z vojakov. Počas vysokej školy boli povinné letné kurzy, a keďže som nevedel plávať, prihlásil som sa do kurzu pre neplavcov v Ústí nad Labem. Vždy pri raňajkách a obede nám inštruktor dával pokyny, kam a kedy sa máme v ten deň dostaviť. Raz som dobre nepočúval a prišiel som na nesprávne miesto. Už sa mi neoplatilo vracať, vytiahol som teda knižku Plná slávy a začal som čítať. Bude to znieť ako klišé, ale zrazu som začul celkom zreteľné oznámenie: „Budeš farářem.“ Nebolo to teda moje rozhodnutie, no bolo zreteľné a jasné. Nerozhodoval som sa, poslúchol som. Udialo sa to v piatok popoludní a v pondelok som si šiel vybaviť prestup na teologickú fakultu. Šiel som za litoměřickým biskupom Štěpánom Trochtom a on mi oznámil: „Budeš študovať za nás.“ Aj to bolo Božie riadenie, lebo keby som šiel za Královohradeckú diecézu, kam som pôvodne patril, už by som to nestihol, zakrátko prišla normalizácia.

V knižke Farář na čtyřkolce spomínate viacerých pre vás dôležitých ľudí. Jedným z nich bol váš pedagóg na teologickej fakulte v Litoměřiciach, neskôr vyšehradský kanonik Stanislav Novák. Čo vás na ňom oslovilo?

Bol nesmierne ľudský. Rozprával sa s nami vždy s úctou, doslova skladal klobúk, hoci bol od nás starší a bol to náš profesor. Pri spovedi som mu mohol povedať všetko. Bol som s ním v kontakte až do jeho smrti. Kedykoľvek som šiel okolo, zastavil som sa uňho v Klánoviciach.

Ako ste spoznali Václava Havla?

Kamila Bendová, aktivistka Charty 77, ma dostávala do rôznych chúlostivých situácií. Poslala ma aj do bytu k Havlovi, keď sa tam niečo dialo. Bol som tam aj vtedy, keď prepúšťali politických väzňov. Prepustení boli štyria naraz – Václav Havel, Dominik Duka, Jiří Dienstbier a Jan Hrabina. Niekto tam vtedy fotil, tak mám zo stretnutia aj fotografiu. Zišli sa tam takmer všetci disidenti, bolo to 17. mája 1989, strach už postupne opadal.

Zaspomínajme si ešte na Ivana Martina Jirousa, ktorý vás priviedol do undergroundu.

To bol notorický politický väzeň. S undegroundom som sa zoznámil vlastne vďaka eštebákom. Na výsluchu som bol prvý raz v meste Louny, pôsobil som v tom čase ako administrátor obce Libčeves. Zrazu mi však povedali, že už budú končiť, lebo mali na výsluch objednaného niekoho ďalšieho. Keď som odchádzal, po druhej strane ulice som videl kráčať vlasatého mladíka. Išiel tiež na výsluch a tam mu povedali, aby sa vyhýbal farárovi v Libčevsi, lebo to je zlý človek. A on hneď nabehol za zlým človekom. Podelili sme sa o dojmy z výsluchu. Pozval ma, nech idem medzi nich, ak chcem. To znamenalo do severočeského undergroundu. Na prvé stretnutie som prišiel do bytu v Ústí nad Labem, ktorý vyzeral naozaj ako dúpä. Povedal som si, že takto to nemôže ísť, aby sme tu len posedávali a pili pivo. Navrhol som, aby sme hrali divadlo. Premiéra sa konala v Libčevsi na fare. Na premiére bol aj Martin Jirous a napísal recenziu s názvom Stalo sa niečo strašné, ktorá vyšla najskôr v samizdatoch a potom aj v Divadelných listoch. Hrali sme hru Oscara Wilda Salome.

Vráťme sa k Charte 77, ktorú podpísalo iba málo kňazov. Prečo?

Pretože všetci kapitulní vikári boli agentmi ŠtB a mali nariadené hovoriť, že je škoda každého kňaza, ktorý príde o súhlas. Naproti tomu viacerí evanjelickí duchovní chartu podpísali, hoci mali rodiny. Jediný, kto podpísal chartu z inej náboženskej spoločnosti, teda nekresťanskej, bol rabín Karol Sidon, nikto viac. Aj ja som dlho premýšľal, či mám chartu podpísať. Spýtal som sa na to svojej liečiteľky Květoslavy Patočkovej, švagrinej filozofa Jana Patočku. Okamžite povedala: „Nebojte sa, máte Božiu ochranu.“ Ale aby som bol hovorcom charty, to mi už neodsúhlasila, nepúšťala ma do riskantných akcií.

Chartu ste podpísali v roku 1978 a v roku 1981 ste prišli o štátny súhlas.

Eštebáci sa neponáhľali. A myslím, že by ma aj nechali na fare, ale ja som si nedával pozor. Raz som pochovával istého partizána. Upozorňovali ma, nech sa zdržím komentárov, že to bol súdruh, ale ja som si nedával servítku pred ústa. Na druhej strane to bolo šťastie, lebo v dedine bol prihlásený dobrovoľný agent Štátnej bezpečnosti, ktorý bol na mňa nasadený. Určite by som ho neodhalil. Veril by som mu a povedal by som mu veľa vecí. Tvrdil, že je absolvent jezuitského gymnázia v Bohosudove. Tento človek mal syna, ktorý sa dal na zlé chodníčky a skončil vo väzení. Otec preto Štátnej bezpečnosti sľúbil, že ak syna prepustia, stane sa agentom. Vyhoveli mu.

Potom ste osem rokov nemohli vykonávať kňazské povolanie. Vtedy sa vám zišla stolárska prax.

Bol som trestne stíhaný, mal som podmienku a dosť som preto obmedzoval svoje aktivity. Keď som videl, že sa ma niektorí ľudia boja, už som ich nenavštevoval. No s tými, ktorí sa ma nebáli, a boli medzi nimi aj bývalí komunisti, som si úžasne rozumel. Pracoval som manuálne, pri strojoch to bolo veľmi náročné, preto som dbal na to, aby som neponocoval a prišiel do práce odpočinutý. Kolegovia vo výrobnom družstve vedeli, že som kňaz, ale nehovorili o tom. Keď videli, že sa viem postaviť k práci, brali ma ako seberovného. Túto etapu som bral ako školu života. Urobil som si aj nadstavbu z umeleckého stolárstva. Keď sa podmienka skončila bolo načase, aby som obnovil aktivity.

Po nežnej revolúcii ste sa vrátili do Královohradeckej diecézy a už 35 rokov pôsobíte v Železnici.

Keď som spal prvý deň v Železnici, krátko predtým, ako som šiel spať, zazvonil telefón. V tom čase býval telefón na chodbe. Zdvihol som ho a ozval sa mi môj osobný agent. Povedal: „Už do smrti neuvidíš eštebáka.“ Mal pravdu, už nikdy som nevidel jeho ani nijakého iného príslušníka Štátnej bezpečnosti. Až na jednu výnimku, ale o tom som nevedel. Neďaleko býval jeden človek, ktorý sa 1. novembra 1989 stal kmeňovým zamestnancom ŠtB.

Keď ste začali pôsobiť v Železnici, stali ste sa zároveň kaplánom vo valdickej väznici, kde si väzni odpykávajú tresty za najťažšie zločiny. Ako ste sa k tejto službe dostali?

Kňaz Václav Vacek, s ktorým máme prakticky paralelné osudy, bol v tom čase asistentom královohradeckého biskupa Karla Otčenáška a veľmi mu záležalo na tom, aby kňazi chodili do väzníc. V diecéze vytypoval štyroch, ktorí mali prevziať túto duchovnú službu. Nikto z nás nevedel, čo vlastne máme robiť, ale pustili sme sa do toho. Prvý raz som vstúpil do väznice 12. januára 1990, teda hneď po prevrate. Chodil som tam 23 rokov. Myslel som, že to budem mať na doživotie, ale Pán Boh mal na to iný názor a zo zdravotných dôvodov som musel túto službu ukončiť.

Ako ste s väzňami trávili čas?

To si riadi Pán Boh. Slúžil som pre nich svätú omšu, mnohí však prišli len preto, aby sa uliali. Mával som s nimi osobné rozhovory, ale hrávali sme spolu aj karty. Mal som rád niektorých rusky hovoriacich väzňov, pretože ak sa dopustili vraždy v afekte, tak to ľutovali. Dalo sa s nimi parádne porozprávať, hoci sa dokázali aj veľmi rýchlo rozhádať. Nechcel som preto s nimi diskutovať, oni ma však prosili, aby som im rozprával o Biblii. A tak sme to skúsili. Vtedy som bol komunistom vďačný, že som sa naučil ruštinu.

Vždy otvorene hovoríte, čo si myslíte. Ako vnímate súčasné smerovanie Katolíckej cirkvi?

Pápež František udáva nejaký smer, ale sám má, žiaľ, v mnohom zviazané ruky. No je úžasné, čo sa mu už podarilo, ako mnohé veci otvoril. Mne ako rebelantovi revolučné myšlienky sedia a synodálny proces, ktorý sa začal, musí pokračovať, nesmie sa zastaviť, inak sme stratení.