Totalitný režim, to bola stabilita zla

Keď sa povie totalita, čo vám naskočí v hlave ako prvé?

Niečo veľmi neľudské, čo vzbudzuje strach, neslobodu a prenasledovanie, kde si človek musí stále dávať pozor. My sme sa v tom síce naučili žiť, ale bolo to proti ľudskej dôstojnosti.

Sloboda patrí človeku, a keď nie je, tak nám niečo podstatné chýba. Slobodu sme nadobudli až po nežnej revolúcii. Kde ste prežívali novembrové dni v roku 1989?

V tom čase som pracoval v škole v Rimavskej Seči. Starší kolegovia z učiteľského zboru, ktorí zažili august 1968, miernili naše nadšenie a optimizmus. Hovorili, že oni to už zažili, ale potom sa všetko znova prevrátilo a bolo to ešte horšie.

Keď som sa však vracal vlakom domov z práce, zdalo sa mi, akoby z našej krajiny spadla nejaká čierňava. Odrazu prišla radosť a nádej. Nevedeli sme, čo bude, ale mali sme základný pocit vnútorného oslobodenia.