Treba otvárať mysle a srdcia žiakov

Čo program pedagógom ponúka?

Profesijný rozvoj a vzdelávanie, ktoré ich naučí odovzdávať žiakom vedomosti zážitkovo, atraktívne a neformálne. Ich životné a sociálne zručnosti dokážu rozvíjať modernými metódami. Napríklad rozvíjať schopnosť žiakov vnímať vlastný život a  konanie v  globálnych súvislostiach. Tiež ich interaktívnymi metódami naučiť spolupracovať, prevziať zodpovednosť, byť angažovaný. Ale aj myslieť kriticky a v súvislostiach, byť empatický a  súcitný, riešiť konflikty nenásilne, rešpektujúco, so snahou o porozumenie. Byť morálnym človekom, chrániť prírodu, dobrovoľnícky sa angažovať a podobne. Aristoteles povedal: „Vzdelávanie mysle bez výchovy srdca nie je vzdelávanie.“ Presne o to v Školách, ktoré menia svet ide – pomáhať pedagógom skvalitňovať výchovno-vzdelávací proces tak, aby otváral a rozvíjal mysle aj srdcia žiakov.

Aká myšlienka formovala vznik tohto typu škôl?

Presvedčenie, že nato, aby sme dokázali v našej spoločnosti dosiahnuť pozitívnu zmenu, nás musí byť čo najviac. A keďže každý má „len dve ruky“, je potrebné pomôcť aj tým, ktorí by sa radi angažovali, ale možno nevedia ako. Uvedomila som si, že hoci niektorí žiaci sa stanú vedcami, iní šéfkuchármi či obchodníkmi, všetci budú občanmi a budú svojimi ľudskými hodnotami, činmi a občianskym prístupom každý deň formovať našu spoločnosť. Preto sme sa v Inštitúte pre aktívne občianstvo (IPAO) rozhodli zamerať na občianske vzdelávanie. Nie však v zmysle predmetu občianska náuka, na nudných a  nezrozumiteľných poučkách, ale na praktickom, aplikovateľnom vzdelávaní, ktoré prepája teóriu so skutočnými životnými situáciami.

Podnety pri tvorbe programu ste čerpali aj z vlastných skúseností?

Zrejme áno. Mala som totiž šťastie na pedagógov, ktorí mi so živým záujmom, otvorenosťou, tvorivosťou a láskou k učeniu dokázali ukázať jeho krásu a dôležitosť. Ale tiež moji rodičia, ktorí vo mne tento prístup odmalička pestovali a sú dodnes mojím vzorom. Aj preto vždy účastníkom nášho programu hovorím, že sme ich neprišli učiť, ale učiť sa navzájom jeden od druhého.

Jedna z najväčších výziev súčasnosti je naučiť sa kriticky myslieť. Je to jedna z priorít vášho konceptu?

Kritické myslenie je v dobe hybridných hrozieb a dezinformácií a s nimi súvisiaceho šírenia nenávisti, polarizácie, nárastu nedôvery a chýbajúceho dialógu v spoločnosti skutočne jedna z najväčších výziev súčasnosti. Deti a mladých ľudí nie je možné od nich uchrániť či izolovať – internet je ich „domorodý svet“. Môžeme ich však čo najlepšie a najzodpovednejšie pripraviť na to, čo ich v  živote stretne, a dať im efektívne nástroje na popasovanie sa s jednotlivými životnými situáciami, morálnymi dilemami či bezpečnostnými nástrahami. Kritické myslenie je jedným z týchto nástrojov.

Ako schopnosť kritického myslenia vzniká? Dá sa vytrénovať?

Vzniká v školskom prostredí, ktoré je otvorené diskusii, debate, aktívnemu počúvaniu, rozmanitosti názorov, vzájomnému pochopeniu, rešpektovaniu a  rovnosti. Úcte bez ohľadu na postavenie. Pri schopnosti kriticky myslieť je zároveň dôležité rozvíjanie historickej pamäti žiakov, pretože ak sa z histórie nepoučíme, bude sa opakovať. Z toho sa potom odvíja kritické nahliadanie na súčasné politické a spoločenské dianie.

Ako rozvíjať kritické myslenie v oblasti používania a vplyvu moderných technológií?

Treba žiakom vysvetliť, ako tieto technológie, algoritmy a umelá inteligencia na pozadí aplikácií a mobilných zariadení fungujú. Dôležité je tiež, aby pochopili, že technológie, ktoré sú dennodenne ich najbližšími spoločníkmi, ich uzatvárajú do informačných bublín a že potrebujú byť viac offline, viac sa rozprávať a aktívne sa počúvať.

Ako sa do Škôl, ktoré menia svet zapájajú učitelia náboženstva?

Náboženská výchova je jeden z  tých „šťastných“ vyučovacích predmetov, ktoré ponúkajú priestor na citlivú, otvorenú diskusiu. Mám spomienku na predvianočný adventný kalendár, ktorý vypracovala jedna z  našich účastníčok pre žiakov náboženskej a etickej výchovy – neobsahoval sladkosti, ale dobré skutky, prejavy solidarity a altruizmu voči svojim blížnym doma i v zahraničí. Môžeme si to premietnuť na ľudí zasiahnutých vojnou či terorizmom, zdravotne znevýhodnených, ale aj na starostlivosť o vlastné duševné zdravie a  psychickú odolnosť. Ďalšie cirkevné školy sa zamerali na participáciu žiakov v školskom parlamente, na hľadanie dobra a pozitívnych vzorov v literárnych príbehoch alebo spomienkových podujatiach pripomínajúcich si obete nedemokratických a  násilných režimov na Slovensku. Na jednom cirkevnom gymnáziu pozmenili na základe Škôl, ktoré menia svet učebné osnovy predmetu a vložili doň reálnu občiansku prácu v podobe konkrétnych občianskych aktivít.

Ako by mala podľa vás vyzerať škola 21. storočia?

Priala by som si, aby boli predmety ako občianska náuka, náboženská a etická výchova či dejepis, ale aj prírodovedné predmety bohaté na aktuálne témy a praktické problémy v životoch žiakov a nabádali ich na kreatívne riešenia. Tiež by som si v školách 21. storočia priala viac ľudskosti a inklúzie, viac komunitného života a spolupráce ako individualizmu, viac orientácie na proces a rast myslenia a menej na správny alebo nesprávny výsledok.

Už Ján Amos Komenský, učiteľ národov, poukazoval na potrebu zmien v metódach prístupu k žiakom. Sú aktuálne aj dnes?

Známa Komenského schola ludus hovorí o potrebe herných prvkov či divadla, teda v prenesenom zmysle o potrebe zážitkového, názorného, aktívneho učenia. Čiže nie memorovanie, ale možnosť zažiť na vlastnej koži niečo, čo posúva vpred deti aj dospelých. Komenský hovoril aj o potrebe prepájania jednotlivých predmetov tak, aby žiaci neboli do tej-ktorej témy „vhodení“ na 45 minút týždenne, ale aby ňou neustále žili a nabaľovali na ňu nové poznatky, skúsenosti, myšlienky, hodnoty či praktické skúsenosti. A určite by sme sa mali inšpirovať aj jeho individuálnym prístupom ku každému žiakovi.

Ako na inovatívne postupy reagujú samotní žiaci?

 Veľmi pozitívne – sú aktívnejší, motivovanejší, o vyučovanie majú oveľa väčší záujem. S rukou na srdci môžem povedať, že za celé tie roky sme nezaznamenali prípady, žeby žiaci o tieto postupy neprejavili záujem, nedali sa do nich vtiahnuť. Niekedy možno potrebujú viac času, aby si zvykli na zmenu oproti zaužívanému spôsobu výučby alebo aby nabrali odvahu na skupinovú či individuálnu prácu. V tom je však presne ten učiteľský kumšt, aby učiteľ žiakom pomohol aj ako mentor.

A aká je v tomto všetkom úloha rodičov?

Rodina a škola sú spojené nádoby. V  oblasti hodnotovej a  charakterovej výchovy a  občianskych kompetencií to platí dvojnásobne. Je to veľmi komplexná otázka, ale jej základom je úprimný záujem oboch strán o dialóg, spoluprácu a aktuálne spoločenské hrozby. Pokiaľ bude dieťa v škole počuť „A“ a doma „B“, jedno z toho sa pravdepodobne minie účinku. Keď sa vrátim ku kritickému mysleniu, mnohé školy dnes aj s našou pomocou realizujú večerné neformálne workshopy pre rodičov, ktorí majú záujem dozvedieť sa o téme viac. Takýmto spôsobom veľmi pekne rozvíjajú nielen povedomie rodičov o tom, čím žijú ich deti, ale aj vzťah a dôveru medzi školou a rodinou.

Ak sa zmenia školy, zmení sa postupne k lepšiemu aj samotná spoločnosť. Je to zdĺhavý, náročný proces, ale nie nedosiahnuteľný. Ako by ste v tejto súvislosti pedagógov povzbudili?

Pomôžem si mojím obľúbeným citátom od Johanna Wolfganga Goetheho: „Kto zaspí v demokracii, zobudí sa v totalite.“ Mimoriadne platný je v oblasti občianskeho a hodnotového vzdelávania. Za to, že dnes môžeme žiť v demokracii, slobode a relatívnom blahobyte, vďačíme trpezlivej práci, úsiliu a obetavosti generácií pred nami. Je morálnou povinnosťou súčasných generácií zasa o kúsok prispieť k zlepšeniu – školstva i spoločnosti. A tiež brániť demokraciu, ktorá dnes čelí mimoriadne silným útokom a spochybneniam. Táto cesta je nielen dlhá – je nekonečná, a tak to má byť. Zadosťučinením za našu odvahu nám bude dobrý pocit, že zo sveta robíme lepšie miesto a že náš život má zmysel. A tiež medziľudské vzťahy, ktoré nám na tejto ceste robia spoločnosť.