Urobme prvý krok, buďme ľuďom nablízku

V októbri ste si pripomenuli rok od nástupu na biskupský stolec. Bolo náročné zvyknúť si na novú pastoračnú výzvu?

Skôr nebol čas zvykať si. Nie je to ako tých pomyselných sto dní, ktoré dávame vláde. Deň po vysviacke som hneď začal plniť povinnosti v úrade. Našťastie som nabehol na rozbehnutý vlak, pretože môj pomocný biskup Ján Kuboš, ktorý bol predtým diecézny administrátor, mi veľa vecí poukazoval. Takisto ostatní spolupracovníci. Bolo to teda o nadviazaní na to, čo bolo, a rozbehnutí nových vecí.

Museli ste sa aj niečoho vzdať?

Naďalej učím bohoslovcov v kňazskom seminári. To som si ponechal, aby som mal ako biskup kontakt s budúcimi kňazmi. Vďaka tomu ich poznám po mene, viem, odkiaľ pochádzajú, je to osobný vzťah. Chýbajú mi však bežné farárske veci, ktoré môžu byť niekedy unavujúce, ale zároveň sú tým, čo charakterizuje kňazstvo. Napríklad v prvé piatky spovedáte, idete k chorým, máte náuky, slávite sväté omše a pobožnosti, ste s kaplánmi... O toto som prišiel. Ale snažím sa službu farára nahrádzať svojou blízkosťou. Chcem byť s ľuďmi, medzi ľuďmi, aby cítili, že stále som pastier.

Blízkosť bolo zvlášť cítiť, keď sa v priebehu tohto roka odohrali vo vašej diecéze nešťastia. Či už to bola tragédia na stretnutí mladých, alebo úmrtie pútničky na levočskej púti. Ako ste to vnímali zo svojej roviny?

Keď to prišlo, najmä tá udalosť 6. apríla, pri ktorej zahynuli tri naše dievčatá, prvou vecou bolo byť nablízku rodinám pozostalých. Životy ich detí už nevrátim, Božie rozhodnutia nezmením. To, čo som mohol urobiť, bolo byť blízko týmto ľuďom. Vychádzal som z  toho, čo často hovoria i naši farníci: pán farár, my nechceme, aby ste nám vyriešili veci alebo ich urobili za nás. Vážime si však, keď ste s nami v radostiach i bolestiach. Pri tej tragédii som vnímal, že práve toto je potrebné a toto je to, čo sa odo mňa očakáva – aby som ako biskup bol uprostred Božieho ľudu.

Snažili ste sa sprevádzať pozostalých, ale aj tých, ktorí tragédiu vnímali prostredníctvom internetu. Keď sa stanú takéto udalosti, je dobré venovať sa ľuďom aj v online priestore?

Áno, a osobitne v situáciách, ktoré zaskočia, šokujú a ľudia zostanú veľmi krehkí. Vtedy je dobré, keď je niekto pri nich a môže byť aspoň malou oporou. To platí aj pre digitálny svet. Mnoho ľudí sa pri tej nehode pýtalo, čo sa vlastne stalo a ako na to reagovať. Aj online svetu možno posunúť výzvu, aby sme vyjadrili solidaritu, blízkosť, modlitbu, dali pozostalým najavo: sme tu s vami.

Aj mimo týchto udalostí patríte medzi biskupov aktívnych v online priestore. Je to súčasť novej evanjelizácie, o ktorej hovorí pápež František?

Je to presne súčasť novej evanjelizácie. Keď sme boli v júni na návšteve ad limina u Svätého Otca, tam sa povedalo: digitálny svet je ďalší kontinent, kde sa zhromažďujú ľudia. Online formou, ale zhromažďujú. Potrebujeme, aby Kristus bol medzi nimi aj na tomto mieste. Sám vidím, že je to potrebná forma, lebo na duchovný obsah často reagujú aj neveriaci ľudia.

Obsah na sociálne siete si pripravujete sám alebo máte tím spolupracovníkov?

Niektoré fotografie alebo text dám spraviť ja, ale konkrétne manažovanie už robia spolupracovníci. Viaceré veci som odpozoroval od mladších spolubratov kaplánov, ktorí sú na pulze dňa, online svet je už pre nich samozrejmosť. Oni mi povedali, pán biskup, vyjdite aj do online sveta, pomôžeme vám. Som im vďačný, lebo vidím, že veľa ľudí stojí o takýto obsah a má to aj spätnú odozvu. Dnešná doba nám ponúka nástroje evanjelizácie a my ich chceme využiť na šírenie dobra.

V online priestore však sledujeme aj veľa rozdelenia. V čom tkvie naša neschopnosť hľadať spoločnú cestu?

Keď príde novinka, na ktorú sme neboli pripravení, je pochopiteľné, že pri hľadaní správneho postoja prichádzajú aj nové hriechy. To sa týka aj vstupu do digitálneho sveta, s novými výzvami prišli nové hriechy. Vyplývajú napríklad z anonymity – nikto nevie, kto som, môžem druhým škodiť, a pritom nie som identifikovateľný. Verím, že i v tomto priestore bude raz platiť: nepreriekneš krivé svedectvo voči blížnemu. To však platí pre každú situáciu. Ak sme poctiví hľadači pravdy, postupne vieme nájsť zákonitosti, ktoré vec posunú tak, že je pre nás užitočná a  negatívne vplyvy sa eliminujú. Podobné to bolo v minulosti pri televízii. Aj pri nej sa prišlo na to, že programy je potrebné označiť podľa vhodnosti. Formovanie svedomia je stála výzva.

Môže pri tomto formovaní svedomia, schopnosti filtrovať zlo, pomôcť jubilejný rok?

Dúfam v to. Cirkevní otcovia prvých storočí mali svoje pravidlá, stále platné nadčasové princípy, ktoré sa len aktualizujú na konkrétnu situáciu. Keď teda prídu nové výzvy a nové pokušenia, cirkevní otcovia radia: ak je to možné, utekaj od nich. Nerob sa hrdinom, aby ťa to nezlákalo. To je rada aj pre dnešného človeka. Keď prichádza pokušenie od televízie, tam je ovládač, vypni to, odíď do inej miestnosti. No sú situácie, z ktorých nemôžeme odísť. Napríklad z práce, keď počujeme nadávky kolegov a podobne. Môžeme to však zmeniť na obetu či modlitbu za toho človeka.

Keď hovoríme o rozdelení v spoločnosti, je jubilejný rok príležitosť na zblíženie?

Jubilejný rok je príležitosť na zmierenie, odpustenie, urovnanie rodinných či susedských vzťahov, na odpustenie hlbokých zranení. Napríklad deti sú zranené rodičmi. Sú síce už dospelé, no stále cítia zranenie z detstva. Alebo aj manželia majú medzi sebou zranenia. Jubileum je príležitosť zažiť oslobodenie od zranení, bolestí, sklamaní, neodpustení. Pápež František kladie dôraz na to, aby sme jubilejný rok vnímali z biblického hľadiska. Sväté písmo hovorí, že svätý rok sa má sláviť raz za 50 rokov, pričom zaznieva výzva vrátiť dlžoby, odpustiť dlhy, prepustiť otroka. To sú konkrétne rozhodnutia. Pôvodný význam jubilejného roka teda spočíva vo vrátení vecí do takého stavu, aký bol Boží plán.

Čiže by malo ísť o obnovenie pôvodného stvoriteľského nastavenia?

Presne tak. A ten pôvodný stvoriteľský zámer s človekom bol, že ho stvoril na svoj obraz. Keď to chcem dosiahnuť, musím odpustiť. Ak chcem zakúsiť skutočnú slobodu a radosť, musím odpustiť. A nejde len o toho druhého, aby sa on dobre cítil. Ale aj aby zo mňa opadla ťažoba.

To sa však dá spraviť aj inokedy ako počas jubilejného roka. V čom je teda špeciálny?

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, v čom je to iné napríklad pri odpustkoch spojených s jubilejnými chrámami alebo púťou do Ríma, keď odpustky môžem získať aj inými spôsobmi. Vidím dva dôležité rozdiely. Prvý: jubilejný rok má univerzálny charakter. Nie je to iba záležitosť jedinca, ale celý národ je pozvaný Bohom zažiť konverziu, odpustenie. Nie je to o tom, že ty si urobíš pobožnosť pre seba, ale celý národ sa spoločným slávením vyjadrí, že sa vracia k Bohu. A to je aj odpoveď, ako pomôcť prekonať rozdelenie v slovenskom národe. Spoločne sa zmobilizujme a povedzme, že ako spoločnosť sa potrebujeme k sebe vrátiť. Dnes sme svedkami, že sú to skôr apely jednotlivcov, sporadické volania. Nie je to presvedčenie národa, aby sa celá spoločnosť vrátila k Pánovej ceste.

A druhý rozdiel?

Ten spočíva v dĺžke jubilejného roka. Nie je to jednorazová udalosť, ako získať odpustky napríklad pri odpustovej slávnosti alebo na Porciunkulu. Vtedy môžeme mať povinnosti a nemusíme stihnúť odpustky získať. Jubilejný rok je prejav Božieho milosrdenstva, že ak si odpustky nestihol získať dnes, môžeš zajtra, pozajtra. Boh je stále milostivý, pozýva nás na konverziu, odpustenie, vyriešenie vzťahov. Dôležité je uvedomiť si, že teraz je ten čas. Nevieš, či sa dožiješ zajtrajška, nevieš, či sa ho dožije tvoj známy, s ktorým máš spor. Neodkladaj to o polroka. Známy náhodou zomrie a tebe bude ľúto, že si sa s ním nestihol udobriť.

Netreba teda čakať, treba využiť túto príležitosť?

Presne tak. Jubilejný rok je raz za 25 rokov. Áno, možno budú aj iné príležitosti, ale čo ak mi tá ďalšia príležitosť už nebude dopriata? Ak sa na to pozrieme športovou terminológiou, mrzí nás, keď napríklad hokejisti nevyužijú šancu. Ak by ju boli využili, mohli vyhrať zápas. A toto je aj jubilejný rok – veľká príležitosť zažiť obrovské šťastie, slobodu, pokoj srdca, radosť z návratu brata alebo sestry k Božím hodnotám.

Ako však túto víziu zmierenia tlmočiť ľuďom, ktorí jubilejný rok nevnímajú a ani nie sú veriaci?

Urobme prvý krok. Kresťan je Ježišom pozvaný urobiť vždy prvý krok. Ísť k druhým, byť im nablízku. Môžem mať suseda, s ktorým potrebujem urovnať nejaké veci. Je jedno, či je veriaci, alebo neveriaci, to nehrá úlohu. Budem čakať v kresle a rozmýšľať, ako sa s ním uzmieriť? Alebo vyjdem z dverí, zazvoním mu a spýtam sa: pán sused, mohli by sme sa porozprávať? Budeme druhým rozprávať o kráse kresťanstva alebo pôjdeme za nimi a ukážeme im ju? Pápež František často hovorí, že treba vykročiť aj na periférie. Tie pritom nemusia byť niekde za mestom, ale pár metrov od nás. Vo vedľajšej bytovke či kancelárii. A prečo to mám ako kresťan urobiť? Lebo Boh je taký. Ježiš nám ukázal tvár Otca, Dobrého pastiera, ktorý ide a hľadá ovečku. Nečaká a nelamentuje. Ani otec márnotratného syna nečakal, či vôbec príde, ale išiel mu oproti.

Aké ovocie jubilejného roka očakávate zo svojho osobného hľadiska?

Všetky moje očakávania zhrniem do jednej túžby: obnoviť všetko v Kristovi. Nadchnúť pre Ježiša rodinu, mladých, život spoločnosti.

V týchto dňoch slávime sviatky Narodenia Pána. Čo môže táto slávnosť povedať človeku dnes, keď sa Vianoce vnímajú skôr konzumne?

Verím, že v spoločnosti je nás veľa, pre ktorých Vianoce slávené ako sviatky akéhosi blahobytu a konzumizmu znamenajú málo. Chceme čosi viac, čosi hlbšie. Niektorí povedia, že boli počas Vianoc na dovolenke v teplých krajinách. Ale naozaj sú Vianoce o tomto? Mám nádej, že v spoločnosti pribúda tých, ktorí chcú vrátiť sviatkom pôvodný význam. Prečo? Pre pokoj a radosť, ktoré vyplývajú z narodenia Ježiša Krista. Všetci túžime znova zažiť vnútorný pokoj a radosť. Dovolenka alebo drahé darčeky nám to neprinesú. Prinesú nám to naše vzťahy. Pri štedrej večeri nie je dôležité, čo je na stole, ale s kým pri ňom sedím. Nie je dôležité, čo je pod stromčekom, ale s kým pri ňom som.

Čo je to špeciálne, čím Vianoce stále oslovujú napriek pozlátke, do ktorej sú v súčasnosti obalené?

Môžu nám ukázať ľudskosť. Vianoce nám hovoria: Boh sa stal človekom. Vzal na seba ľudskú prirodzenosť. V tom tkvie aj dôvod, prečo sú nám veľmi blízke – Boh sa stal jedným z nás. A čo je ešte oslovujúcejšie, stal sa krehkým ako my. Na Vianoce si nepripomíname nejakého poloboha na spôsob gréckych bájí, z ktorého sa po smrti stalo súhvezdie na oblohe. My hovoríme niečo iné, radikálne nové. Boh sa stal človekom. A to ľudskou cestou. Pán mal toľko možností, ako nás vykúpiť, a on si vybral takú, pri ktorej sa zriekol Božieho majestátu a vzal na seba našu krehkosť. Obraz matky, ktorá dojčí dieťa, je obraz Márie, ktorá dojčí Ježiša. Spasiteľ bol tiež odkázaný na takú dôležitú a pritom všednú vec, ako je materské mlieko. A žil v rodine, ktorá musela riešiť rovnaké veci ako aj my dnes. Tie extrémne, ako útek do Egypta, ale aj chudobu – Jozef musel pracovať ako tesár, aby ich uživil. Človečina Božieho Syna je to, čo nás i dnes stále oslovuje.

Niekedy nám však práve človečina chýba.

Nedovoľme, aby sa z nás vytratila ľudskosť, ktorú vnímame na Božom Synovi. Aby neplatilo, že Boh sa stal človekom, no my sa stávame čoraz menej ľuďmi. Šťastní budeme vtedy, keď sa budeme snažiť napĺňať Boží obraz človeka. T

o by mohlo byť aj vianočné povzbudenie pre veriacich i pre našich čitateľov.

Aj pre neveriacich. Ľudskosť, jemnosť, odpustenie, vnímanie toho druhého – na tom sa dá stavať kresťanské poslanie, ale nie bez toho. Nemožno budovať kresťanstvo bez ľudskosti.