Už som sa naučil mierne krotiť

Už takmer dva roky pôsobíte v saleziánskom centre na Mamateyovej v Bratislave-Petržalke. Hoci sa nachádza na rušnom sídlisku, v samotnom centre dýcha pokoj. Ako ste sa s Mamateykou a tamojšími ľuďmi zžili?

Úprimne povedané, zžívam sa, lebo je to stále proces. Každý deň. Prostredie je pekné, veľké, prijímajúce, je tu veľa mladých rodiniek, detí, chodia sem chlapci na futbal.

V Kaplnke sv. Dominika Savia sa slávia sväté omše, konajú sa duchovné obnovy. Túžime vytvárať prostredie, kde by ľudia mohli pocítiť kúsok pokoja, lásky. Všetky priestory a aktivity túžime mať zamerané na službu a prijatie. A to aj v atmosfére sveta, ktorá nie je vždy pokojná, no z ktorej k nám ľudia prichádzajú.

Na nedeľných svätých omšiach sa tu napriek obrovskému počtu veriaci cítia dobre. Z čoho to vyplýva?

Aj z toho, že bratia a sestry, ktorí tu pôsobili pred nami, vytvorili zázemie. Napríklad don Mirko Kysel či don Mathias Rompf, ktorý nedávno odišiel do večnosti. Do saleziánskeho strediska vložili všetci kus svojho srdca a zanechali tu pre nás domov.

Mnoho ľudí s nimi malo alebo má spomienku či osobný vzťah. Svedčia o tom aj odkazy v kondolenčnej knihe pre dona Mathiasa. Stredisko na Mamateyovej je veľký domov, ale aj veľká služba.

Každé saleziánske stredisko má byť nielen inštitúciou, kostolom, školou či ihriskom, ale predovšetkým domovom. Aby k nám ľudia mohli prísť a zažiť spoločenstvo.

Veľmi pekné je, keď po skončení svätej omše ľudia zaplnia vestibul a počuť radostný džavot ako v úli. Keď si sem niekto nesie nejakú bolesť, účasť na svätej omši automaticky neznamená, že jeho bolesť sa úplne stratila, ale možno pocítil, že je liečiteľná a jeho vnútro sa môže uzdraviť.

Čo všetko prispieva k atmosfére uzdravujúcej dušu?

V našej komunite sú veľmi vzácni spolubratia, ktorí majú múdrosť aj životnú skúsenosť a vedia sa vcítiť do ľudskej reality. Máme tu mládežnícke a detské zbory, ktoré spievajú a obohacujú liturgiu svojou živosťou.

Takisto organisti veľmi krásne hrajú a spievajú. Ochotná skupina mladých pripravuje scénky. Atmosféra je tak krásne pripravená práve preto, lebo nie je dielom jedného človeka, je to dielo spoločenstva. A tak aj bolesť, s ktorou sem človek prichádza, môže byť uzdravovaná, lebo ju nenesie sám.

Spomínali ste dona Mathiasa. Ako ste v komunite prežívali jeho odchod?

Bol to veľmi vzácny človek. Don Bosco hovoril saleziánom a členom saleziánskej rodiny: „V mene Božom vám môžem prisľúbiť chlieb, prácu a nebo.“

Don Mathias mal chlieb aj dosť práce a verím, že teraz má aj nebo. Jeho postupné odchádzanie a lúčenie bolo ťažké. Sám cítil, že sa to nedá zvrátiť a že večnosť je už veľmi blízko. No ešte aj v posledných chvíľach túžil byť nablízku ľuďom, ktorí ho mali vo veľkej láske a úcte.

V jeho krehkej telesnej schránke bola nesmrteľná, milujúca, milovaná duša. Uvedomovali sme si to aj my v komunite, keď sme sa pri jeho lôžku striedali. Vždy bol niekto pri ňom, modlil sa, prihováral, spieval alebo mu slúžil iným spôsobom.

Vnímali sme ho nie ako niekoho, kto odchádza z pozemského života, ale ako niekoho, kto je tu stále prítomný. Kto zostáva nielen v našej spomienke, ale skrze orodovanie bude v tomto saleziánskom diele aj naďalej prítomný.

V čom bol jeho odchod do večnosti pre vás povzbudzujúci?

Vo vernosti, ktorá nie je postavená na vlastnej schopnosti ani na vedomí nejakej neobmedzenej sily či dokonalosti, ale na opretí sa o to Božie, o Ježišovu prítomnosť a tiež o spoločenstvo bratov, sestier a veriacich, ktorým celý život slúžil.

Nejde o osobné zásluhy, aj keď úsilie tam musí byť. Don Ernest Macák hovorieval: „Všetko je milosť.“ Aj ja teda opakujem, že vo všetkých veciach je milosť. A toto je milosť vernosti naplno prežívanej v kňazskom i rehoľnom povolaní.

K vernosti viere a opravdivému prežívaniu viery dlhé roky vediete deti a mládež. Akí sú podľa vás dnešní mladí ľudia?

Všetko ovplyvňuje dnešná doba, do ktorej vstupujú sociálne siete, koronavírus, vojna i mnohé iné bolesti. Mladí sú však rovnakí – túžia po šťastí, spoločenstve, mieste, kde môžu rásť, kde sa môžu stíšiť aj vykričať. Mladý človek je ako divý potok.

Valí sa, preráža cez skaly, často niečo zrúti, niekedy sám seba vykoľají. Ale v hĺbke srdca túži po Ježišovi. Naším poslaním je pomôcť mladým odkrývať a napĺňať túto túžbu.

Niekomu cez hudbu, inému cez šport, ďalšiemu cez nejakú prípravu, dobrovoľníctvo, animátorstvo či hru. Dôležité je veriť v mladých, lebo v nich je budúcnosť. Náš zakladateľ don Bosco aj mnohí veľkí svätci verili v mladých.

Aj vy ste boli divý potok?

Hej (úsmev). To však neznamená, že niekedy ním nie som aj dnes, ale už som sa naučil mierne krotiť.

Ako pastoráciu saleziánov ovplyvnila korona?

Bolo to ťažké obdobie. Na začiatku sme sa smiali, aká je to hlúposť a zrazu z jedného dňa na druhý akoby uťalo. Mňa aj so spolubratom to chytilo v Poprade na hudobnom sústredení ohľadom žalmov.

Namiesto piatich dní sme tam zostali zavretí mesiac. Korona bola veľmi ťažké obdobie v uvedomení si, kým vlastne som, keď z večera do rána nemusím byť. Na každého vplývali aj mnohé odchody ľudí do večnosti, rozdelenie v spoločnosti, napätie a rôzne bolesti s tým spojené.

Bolo to ako rozbúrená hladina vody s temnou oblohou a na vlnách sa zmietala malá lodička. Členovia posádky sa medzi sebou hádali, niektorí sa dokonca hádzali do mora.

No našlo sa i zopár takých, ktorí sa snažili veslovať, lebo verili, že aj cez túto búrku sa dá prejsť. Bolo to obdobie skúšky, ale neboli sme v nej sami. Aj keď sa nám možno zdalo, že sme opustení, stále bol niekto nad nami a chránil nás. V hĺbke našej duše i v celej spoločnosti sa nám prihováral hlasom prijatia a nádeje.

Čo ste po duchovnej stránke z korony vyťažili pre seba?

Viac som sa zameral na sebareflexiu a priľnutie k Ježišovi. Hoci nám vypadli všetky klasické aktivity – od slávenia svätej omše až po tréningy –, hľadali sme nové spôsoby, ako byť ľuďom nablízku. Napriek všetkému to bol požehnaný čas, lebo aj núdza môže priviesť človeka k tomu, čo je podstatné.

Využívali ste online priestor?

Korona sa začala, keď som pôsobil v Partizánskom. Snažili sme sa mať kontakt s veriacimi – nedeľné sväté omše sme slávili online a rovnako aj sväté omše pre mladých, aby cítili, že niekto na nich myslí a venuje sa im.

Hral som počas nich na gitare a spieval. Online sme mali aj stretká a gitarové krúžky, dokonca sme nacvičili divadelné predstavenie, ktoré sme po uvoľnení opatrení zrealizovali naživo.

Okrem toho som na svoj profil dával každý utorok a štvrtok žalmy s komentárom. Stále sa dalo niečo robiť a nemuselo to byť veľkolepé. Vždy je dôležité, aby plamienok viery aspoň trošku blčal.

Keď človek stojí pred ťažkou vecou či problémom, treba zintenzívniť modlitby?

Všetko je predovšetkým dielom Božej milosti a úprimnosti srdca. Veľmi je mi sympatický darebák, ktorý prišiel do chrámu a jednoducho povedal: Bože, buď milostivý mne hriešnemu (porov. Lk 18, 13).

Jeden úprimný vzlyk duše túžiacej po Bohu môže mať väčšiu hodnotu než veľa slov vyrieknutých formálne. To však neznamená, že mnoho slov pri modlitbe je automaticky zlé.

Niekto sa modlí ruženec, niekto korunku Božieho milosrdenstva, niekto rôzne litánie, niekto ide na svätú omšu v týždni, niekto si číta Božie slovo, niekto sa iba prežehná. Dôležité je, že človek túži byť v Ježišovej prítomnosti, po tom, aby pôsobil v jeho živote.

Ako realizujete túžbu po Božej prítomnosti vy?

Uvedomujem si, že bez Božej prítomnosti tá moja nemá hodnotu. A svoju prítomnosť bez Ježišovej si ani neviem predstaviť. Blízky mi je aj názor amerického trapistického mnícha Thomasa Mertona.

Rozlišuje medzi naším falošným ja, ktoré sa snaží zdôrazniť naše ego, a medzi ja ukrytým v Ježišovi, ktoré je vykúpené jeho krvou a posvätené jeho milosťou.

Viac rokov ste pôsobili v Šaštíne, mariánsku úctu máte v sebe určite hlboko zakorenenú.

K Panne Márii mám prirodzenú úctu, ako k matke. Pochádzam z prostredia, ktoré je neďaleko Šaštína, Sedembolestná je mi veľmi blízka, aj ruženec a mariánske piesne. Je to emotívna súčasť viery, nepotrebuje racionalizáciu.

Človek chce jednoducho byť v prítomnosti mamy, pod jej ochranným plášťom. V areáli baziliky bol aj internát, takže sme boli stále pod jej ochranou. Do kostola som sa chodieval pomodliť ráno aj večer.

Keď prenikali prvé slnečné lúče cez okná, bol to nádherný pohľad. Šaštínska bazilika je naozaj sväté miesto. Množstvo modlitieb a vzdychov, ktoré odtiaľ stúpali k nebesiam a ktoré boli vypočuté – to je čosi úžasné. Som nesmierne vďačný, že som tam mohol byť.

Pracujete s ľuďmi. Hovorí sa, že ľudia sú najlepší materiál na svete, ale zároveň aj najnáročnejší...

Na základe vlastnej životnej skúsenosti to môžem len potvrdiť. Človek je nádherný formát, ale nie vždy sa vie načítať na všetkých diskoch – teda vo všetkých skutočnostiach, cez ktoré by sa dal jeho život stvárniť. Niekedy sme cudzincami sami v sebe. A to je výzva.