V tichu počujem, čo mám povedať nahlas

Kedy ako kňaz najviac zažívate pocit samoty?

V nedeľu a vo sviatočné dni. Vtedy sa dopoludnia dávam plnému kostolu, a len čo zazvoní na Anjel Pána, zrazu nikoho niet.

Ako s týmto pocitom bojujete? Chce to odvahu postaviť sa zoči-voči samote?

Občas si spomeniem na francúzskeho kňaza Michela Quoista a na jeho Kňazovu modlitbu v nedeľu večer, konkrétne na tieto slová: „Daj, aby som bol miestom stretnutí, a vždy len miestom priechodným, cestou, ktorá sa vo mne nekončí, pretože všetko smeruje k tebe.“

Vtedy si uvedomujem, že som tu iba na chvíľu. A nie preto, aby som niečo, niekoho mal pre seba, ale aby som seba ponúkol niekomu – Bohu.

Vždy takto reagujete?

Samozrejme, nie vždy si to takto poviem. Je to pre mňa o neustálom rozhodnutí a uvedomení si, že aj môj život je len nezaslúžený dar a je Boží zázrak, ak sa pre niekoho občas stane darom.

Ako riešite svoju samotu? Ako si vypĺňate tieto chvíle, aby to nebol prázdny čas?