Veríme v toho istého Krista

So svätými Cyrilom a Metodom sa spája modlitba Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane. Mnohí ľudia však vďaka „komunistickému dedičstvu“ poznajú ich prínos najmä v oblasti jazyka. Čo je teda podstata dedičstva solúnskych bratov?
Najdôležitejším dedičstvom, ktoré sme od nich dostali, je viera. Viera v Boha, v Ježiša Krista ako jeho Syna, ktorý nás vykúpil. Kvôli tomuto prišli na Veľkú Moravu. To je to najpodstatnejšie. Jazyk priniesli iba ako inštrument, nástroj.

Nasledujeme podľa vás toto najdôležitejšie dedičstvo, aj keď počty veriacich podľa sčítania klesli?
Štatistiky sú také, aké sú, no podľa mňa Slovensko si vieru zachováva. Nemôžeme povedať, že by veľmi silno upadla. Štatistiky nám možno hovoria nejaké čísla, ale ťažko nahliadnuť do duše tých, ktorí sa k viere neprihlásili. Dúfam, že mnohí z nich sú veriaci, len sa boja alebo to nechcú priznať. Preto toto dedičstvo podľa mňa zachovávame. Iste, každá jedna oblasť sa dá robiť lepšie a ani v oblasti viery sa nemôžeme uspokojiť s tým, že by bolo všetko ideálne.

Svätí Cyril a Metod prišli aj preto, aby priniesli do liturgie zrozumiteľnosť. Je Cirkev ešte aj dnes pre moderného človeka nezrozumiteľná?
Niekedy sa môže zdať, že Cirkev akoby neveľmi rýchlo reagovala na určité postoje. Je v tom však aj múdrosť. Múdry človek tiež nebude reagovať unáhlene. Najskôr si všetko premyslí a preverí. Prenikne k podstate otázok a až potom dá správnu odpoveď. Aj v Cirkvi to tak je. Keď sú nejaké problémy, Cirkev sa do odpovedí nehrnie. Niekedy je to možno na nervy, no z druhej strany nás história učí, že je to dobré, pretože v tom je istá stabilita. Ani Ježiš nebol v odpovediach unáhlený. Často neodpovedal a ľudia sa zlostili a nevedeli to pochopiť. Je však stále veľkou výzvou pre Cirkev, aby hovorila dnešným jazykom, k dnešným ľuďom a reagovala na aktuálne spoločenské situácie.

S týmito výzvami sa spája aj nová evanjelizácia. Čo pod týmto pojmom môžeme rozumieť?
V Cirkvi máme veľa ľudí, zo všetkých spoločenských vrstiev. Cirkev nie je Cirkvou ľudí nad 50 rokov. Máme deti, máme mládež, rodiny, dospelých... Keby nebolo novej evanjelizácie, títo ľudia by tu neboli. Keď sa napríklad pozriete na chrámy, ktoré sa postavili v 19., 20. alebo 21. storočí, tak sú rôzne, pretože rešpektujú kultúrne pohyby v spoločnosti. Reflektujú rôzne kultúrne prúdy. Tiež napríklad Druhý vatikánsky koncil umožnil zmeny v prístupe, keď biskupi videli, že boli potrebné. Aj to je znak toho, že Cirkev je živý organizmus, ktorý reaguje na nové skutočnosti.

Človek dnešnej doby potrebuje a chce zájsť do duchovnej húštiny a nevedieť, skadiaľ sa mu ozve Boh.

Je, naopak, niečo, čo sa podľa vás nezmenilo ani od čias bratov zo Solúna?
Človek je ten istý, odkedy je človekom. Problémy sú stále tie isté, len naberajú iný šat. A stále veríme v Ježiša Krista, ktorý je ten istý včera, dnes aj zajtra. A také isté ostali aj pravdy o ňom.

Niektoré veci sa však môžu modernému človeku javiť ako zaseknuté v čase. Aký majú podľa vás význam?
Vezmime si napríklad stabilitu a rozsiahlosť gréckokatolíckych spevov a modlitieb. V priestore a čase nám dávajú načrieť do hlbokej studne bez dna, ktorou je Boh. Človek si začne uvedomovať, že čas nie je až taký potrebný, keď chce chváliť Boha. Keď je liturgia krásne pripravená, nechce sa nám z nej utekať. Človeka priťahuje krása a harmónia.

Myslíte si teda, že súčasné tendencie uponáhľanej kultúry človeka rušia?
Určitým spôsobom áno. Najlepšia hudba je ticho. Som o tom presvedčený.

Mohol by človek v tomto „prepodnetovanom“ svete nájsť útechu alebo radu aj v príbehu sv. Cyrila a Metoda?
Určite. Najviac by som podčiarkol ich zakotvenosť v Bohu. Keby neboli zakotvení v Bohu, nemali by odvahu ísť do akejsi Veľkej Moravy, kde nikdy predtým neboli, a písať a vymýšľať nové slová a písmená. Vedeli, kto je Boh a kto sú oni. Boli to dvaja bratia, ktorí boli úplne, do špiku svojich kostí, presiaknutí láskou k Bohu. Inak by neboli urobili to, čo urobili.

Prežívate ich sviatok aj po osobnej stránke?
Teším sa naň. Stále si pripomínam, že môžem byť dnes veriaci, že ten odkaz ide cez moju rodinu a predkov späť až k Cyrilovi a Metodovi. Pripomínam si, že som nejakým entým ohnivkom reťaze, ktorú oni započali. Cítim voči nim spolupatričnosť, a hoci je veľmi ďalekosiahla, som na nich istým spôsobom naviazaný. Patrím do dedičstva, ktoré priniesli, verím v toho istého Krista, v ktorého verili oni, a ten istý Kristus mi môže dať takú istú silu, akú dal im.

V súvislosti s ich príbehom často hovoríme o tradíciách, no oni prišli a veľa toho zmenili. Mali by sme sa inšpirovať aj v tom?
Oni pokresťančili mnohé zvyky. Tie, s ktorými to nebolo možné, zmenili a do centra postavili Krista. Mali v tom veľmi dobré manažérske praktiky, z ktorých by sa mohla učiť aj dnešná Cirkev. Prišli na cudzie územie, všímali si miestnych chlapcov, ktorí boli inteligentní, a začali ich učiť. Boli v tom veľmi pokrokoví. Tiež boli veľmi odvážni aj v tom, že zmenili liturgický jazyk. Išli proti prúdu a s Božou pomocou to ustáli. Keď je niečo Božie, je to dobré a Cirkev to má určite použiť, aj keď to vyžaduje zmenu.

Stratili sme nejaké dobré zvyky z tých čias a mali by sme ich obnoviť?
Zvyk je dobrý vtedy, ak pramení zvnútra človeka. Ak zanikol, tak je to preto, lebo už nemá svoje opodstatnenie. Keď Boh dopustil, aby zvyk stratil svoju silu medzi ľuďmi, tak ho už nebudeme obnovovať. Možno sú aj niektoré zvyky, ktoré by sme obnoviť mali. Ale umelo sa vracať k tým odumretým nie je veľmi logické.

V našej liturgii je niečo tajuplné, len to nevyužívame. Zabudli sme na to a treba to obnoviť. Potrebujeme dať človeku pocítiť tajuplnosť, lebo Boh je tajuplný.

Ktoré zvyky by sme teda mali obnoviť?
Zvyky, ktoré sa spájajú s autentickosťou kresťanov. Momenty, ktoré môžu človeka pritiahnuť k Bohu. Tu na Slovensku napríklad vymizlo modlenie sa v šere pri sviečkach. Netvrdím, že je to dôležité, ale je to určité vonkajšie gesto, ktoré svedčí o vnútornejšom rozmere. Náš svet neexistuje iba v troch rozmeroch. Je širší, duchovný. To je možno problém aj dnešných kresťanov, že všetko chceme mať vypočítané, vymerané, vysvietené, ohraničené a do bodky naplánované.

V našom kláštornom prostredí som napríklad vnímal, aká pekná je hra so svetlom počas modlitby. Pri hymnoch sa stále zdôrazňuje niečo iné, a tak je dobre tomu prispôsobiť tmu, prítmie či jasné svetlo. Nie je to najdôležitejšie, ale dodáva to modlitbe niečo sakrálne. Je rozdiel prísť do vysvieteného chrámu, kde sa človek veľmi ťažko sústredí, lebo všetko bliká, mihá sa a kričí, a prísť do chrámu z trinásteho storočia, v ktorom je šero.

Toto dnešnému človeku chýba. Všetko máme vysvietené a obkreslené a chýba nám priestor, kde sa môžeme cítiť hlbšie. Je to podobné, ako keď ideme do prírody. Je iné, keď chodíme po vyznačených chodníkoch a keď ideme do divokej prírody. Človek dnešnej doby potrebuje a chce zájsť do duchovnej húštiny a nevedieť, skadiaľ sa mu ozve Boh. Je to niečo ako Mojžiš a horiaci ker, ktorý horel a nezháral a to Mojžiša priťahovalo. Bolo to niečo tajuplné. A toto v našej liturgii je, len to nevyužívame. Zabudli sme na to a treba to obnoviť. Potrebujeme dať človeku pocítiť tajuplnosť, lebo Boh je tajuplný.

Aký význam majú tradície v Cirkvi?
V Cirkvi sú dôležité dve veci: zjavenie Pána a Tradícia, ktorá je v našom katolíckom ponímaní jeden z pilierov viery. To, že svätý Peter videl Ježiša Krista, bolo priame zjavenie. O dvesto rokov neskôr to ľudia vedeli už len z toho, čo Peter povedal. To je Tradícia. Peter povedal, ako ho videli, ako ho vnímali a to sa odovzdáva z generácie na generáciu. Nie sú to legendy, je to pravda, ktorá sa sprostredkúva ďalej. Tradície sú nepodstatné, ako napríklad že v druhom storočí nepoužívali kadidlo, v šiestom ho už používali a v dvanástom už používali kadidlo s rolničkami. To sú také nepodstatné veci, ktoré sa menia s dobou a s časom. Ale to, že Ježiš Kristus je Syn Boží, je pravda, ktorá sa nedá zmeniť.

Chápu ľudia tradície v spojitosti s kresťanstvom nesprávne, keď ich spájajú s tradičnými hodnotami?
Myslím, že áno. Je to zámena pojmov.

Mali by byť tradičné hodnoty v spoločenských otázkach spájané s Cirkvou?
Neviem, či je dobré, že sa to spája. My na to nemáme vplyv. Cirkev chráni to, čo nám cez evanjelium bolo zjavené. To sú pre nás tradičné hodnoty. Keď to politici zneužívajú, my ako veriaci na to nemáme ako vplývať. Môžeme povedať: Áno, my máme určité hodnoty, ktoré vy voláte tradičné. My sme presvedčení, že sú pravdivé, pretože patria k našej viere a k človeku.

Aké sú to hodnoty?
Sú to pravdy viery.