Vojnou sa nevybojuje nič

Duchovní v ordinariáte okrem vysluhovania sviatostí fungujú aj ako určitá morálna či psychická podpora. Potrebujú aj tvrdí chlapi, akými sú vojaci, policajti či hasiči, povzbudenie a duchovné pohladenie?

Všetci sme v prvom rade ľudia. Môžeme byť akokoľvek silní, mať na sebe obrovskú svalovú hmotu a byť vytrénovaní, no na každého raz príde kríza a niečo sa nás dotkne.

Napríklad úmrtia na misiách, pracoviskách alebo v rodinách. Vtedy sa človek pozastaví, zabudne na svoje ja a hodnotí situáciu.

Aj silní chlapi plačú. A keď si uvedomia, že majú prístupného kňaza, parťáka a kamaráta, otvoria sa a povedia aj to, že žijú v nezosobášenom vzťahu, nemajú pokrstené deti alebo sami sú nepokrstení a koketujú s tou myšlienkou, len ich k tomu nikto nepriviedol.

Potom je priestor na konkrétnu prácu a vidíme aj jej ovocie.

Stretávate sa s veriacimi rôznych náboženstiev, ale aj s neveriacimi. Čo je pri vašej pastorácii najdôležitejšie?

Mojím krédom je dobýjať ľudské srdcia. To je najkrajšie.

Vieme si sadnúť, porozprávať sa, prebrať všetko od športu cez politiku až po otázky náboženského života a spoločnosti.

A keď ich to osloví, začnú sa prirodzene hľadať. Nikoho nepresviedčam, násilne sa nedá nič dosiahnuť. Ide to ale svedectvom života a kamarátstvom.

Mnohí nepraktizujúci ma napríklad pozvú na oslavu narodenín či len tak si posedieť. Už to je veľmi dobrý signál, že chcú mať medzi sebou kňaza. Aj si potom dávajú pozor na jazyk. Veľmi sa mi páči, keď sa navzájom napomínajú, aby nehrešili či nespomínali meno Božie, lebo je medzi nimi kňaz.

Sú to prvé lúče, že to s nimi nie je také zlé.

Kňazom ste už 25 rokov, duchovným v uniforme o dva menej. Nie je to klasická kňazská služba. Museli ste si na niečo špeciálne zvykať?

Najťažší bol vstup do armády v roku 2000, keď som nastupoval ako vojenský duchovný do Popradu.

Dali mi pocítiť výsmech. Mysleli si, že nezvládnem robiť kliky alebo člnkový beh.

Prekvapil som ich svojím výkonom a čudovali sa, odkiaľ mám kondičku. No pochádzal som z dediny a pracoval som na hospodárstve, tak som ju mal.

Cez šport som teda dokázal nalomiť aj toho najväčšieho odporcu Cirkvi, a keď som viackrát pochválil jeho striktnosť, ani som si neuvedomil, ako to na neho blahodarne zapôsobilo. Postupne som si ho získal.

Raz za mnou prišiel, že budem jeho bútľavou vŕbou. Hovorím mu: „Dobré ráno, konečne si pochopil, načo som tu.“

Najprv ma teda zaskočil tlak, ale čím viac na mňa tlačia, tým mám vnútri väčšiu silu nedať sa a dokázať opak.

Súčasťou vojenskej služby sú aj zahraničné misie v Afganistane, Iraku, na Cypre i mnohé ďalšie. Sám ste trikrát zakúsili mierovú misiu v cyperskej Famaguste patriacej Turecku. Čo vás táto skúsenosť naučila?

Prvýkrát tam v roku 2003 nemal kto ísť. Keď mi to vojsko oznámilo, chceli počuť moju pozitívnu odpoveď. Nemal som na výber.

Po tejto ľahkej misii som očakával ťažkú, teda Irak. Ale na záver tej prvej misie mi náhle zomrel otec a mame by môj odchod do Iraku a polročné žitie v strese nepridalo.

O rok a pol ma opäť oslovili a znova som teda išiel na Cyprus. A nakoniec šiel na misiu náš rožňavský chemický prápor, tak som bol na Cypre tretíkrát.

Keď som bol v seminári, bál som sa misií. Je to iný priestor.

Prvýkrát som na Cypre zažil viacerých zahraničných študentov, ktorí chodili do nášho vojenského kostolíka. Žil som tam hlboký ekumenizmus, neseparoval som ich, mal som tam kresťanov z Jordánska aj moslimov z Iránu.

Privoniaval som ku klasickej evanjelizačnej misii. Naučilo ma to žiť s cudzími ľuďmi, priateľsky s nimi vychádzať.

Cyprus je zaujímavý tým, že tam po svojom obrátení prišiel na svoju prvú misijnú cestu apoštol Pavol s Barnabášom, cyperským rodákom. Objavil som biblické miesto Salamina s pôdorysmi pôvodných chrámov, vzdialené od nášho kempu asi dva kilometre.

Začal som veci vnímať fundamentálnejšie, pokrstil som mnoho chlapcov a prešli sme spolu veľa kresťanských pamiatok. Splynul som tiež s domorodým obyvateľstvom, Turkami, a postupne mi pribúdala aj odvaha – na tretej misii som v tábore postavil veľký kríž, hoci moji kolegovia sa báli ich reakcií.

Boli sme uprostred ako na strelnici, ale bez zbraní ako mierotvorcovia. Išli sme pomaličky, s veľkým rešpektom a snažili sa nijako neprovokovať.

Cyprus patrí medzi mierové misie, kde nejde primárne o boj, ale o udržanie mieru medzi Turkami a Grékmi, ktorí si krajinu rozdelili. Zažili ste tam aj napäté, smutné či nebezpečné momenty?

V nárazníkových zónach sme sa prvýkrát v živote stretli s tým, že sme šli po vyprahnutej časti krajiny a cestu lemovali ostnaté drôty s tabuľkou Minefield – mínové pole.

Až mnou prechádzala zimnica. Keby sme zadriemali a odbočili, vyletíme do luftu.

Mal som veľký rešpekt a trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som si na to zvykol.

Raz som po jednej búrke zbadal, že vymylo protitankovú ťažkú mínu. Smiali sa mi, že „kde ty padre tomu rozumieš“. No mal som ženijnú prípravu, tak som ju vedel rozoznať.

Potvrdilo sa to, ženisti ju prišli bezpečne vybrať a odniesli preč.

Aj keď je Cyprus turistická destinácia, keď som odtiaľ pred desiatimi rokmi odchádzal, bolo tam veľa mínových polí. Preto v nárazníkových zónach nemajú ľudia čo hľadať.

Navyše v jednej časti sú po kopcoch osadené turecké vojská, oproti grécke, aby strážili svoje hranice.

My sme boli uprostred ako na strelnici, ale bez zbraní ako mierotvorcovia. A hoci sa nebojovalo, šli sme tade pomaličky, s veľkým rešpektom a snažili sa nijako neprovokovať, aby sme nedali príležitosť na rozruch.

Lebo každý má svoju psychiku, náhodou sa vystresuje a začne páliť. No v Afganistane je to omnoho nebezpečnejšie.

Vo vojnových zónach nastupuje s nasadením života aj duchovný, alebo je skôr psychickou oporou pre vojakov?

Môže sa dostať do prestrelky, aj keď je a priori proti zbraniam. Ak sa treba brániť, budem strieľať po nohách alebo výstražne do vzduchu, eliminovať odpor, aby sme vyviazli – nejde len o mňa alebo skupinu vojakov.

Ale tiež, ak by niekto, nedajbože, pálil po bezbranných civilistoch, chcem-nechcem, treba strelca odstaviť a zachrániť tak mnoho ľudských životov.

K ozbrojeným zložkám patrí aj služobná zbraň. Ako to vnímať z pohľadu kresťana?

Už odkedy je na zemi stvorený muž, má chrániť, brániť, zabezpečiť rodinu.

Prvou základnou zbraňou, ktorú máme, sú naše ruky. Ak by na nás niekto bezprostredne zaútočil, vieme sa ubrániť rukami. Z toho sú odvodené aj bojové umenia. Je taký vtip, že sám sa bojím svojej pravačky. Na človeku sú viaceré smrteľné miesta a stačí poriadny úder rukou, aby sa to skončilo veľmi zle.

Rovnako obyčajná palica dokáže človeku polámať nohy, ruky. Alebo nôž, ktorým denne režeme chlieb, je zároveň zbraňou...

Mohli by sme diskutovať o tom, čo všetko je vlastne zbraň. Najhoršou zbraňou je náš jazyk, ktorý môže narobiť toľko zla a pekla.

Teda aj dobré veci sa dajú použiť ako zbraň. Zbraň patrí napríklad aj k športu.

Čiže nie je zbraň ako zbraň a nie je použitie zbrane ako použitie zbrane.

Navyše, tieto zbrane nie sú ničím oproti tomu, ako je jadrovými zbraňami vyzbrojená celá zemeguľa. Raz sa môžeme zobudiť alebo nezobudiť. No opäť je rozdiel, či štiepenie atómov používame v atómových elektrárňach, ktoré nám vyrábajú elektriku, alebo ako zbraň.

Je to ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán.

V súvislosti s vojnami pápež apeluje na zastavenie dodávok zbraní a obmedzenie zbrojárskeho priemyslu. Na vyriešenie konfliktov odporúča namiesto zbraní používať zdravý úsudok. Ako sa na to pozeráte?

Každému z nás by mal aj zdravý rozum signalizovať, že vojnou a zabíjaním sa nedá nič dosiahnuť.

Za posledných sto rokov máme skúsenosť s dvoma vojnami. Komu to poslúžilo? Kto čo tým získal?

Napriek tomu konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou vyostrujeme, veľmoci dráždia jedna druhú. My ako päťmiliónový národ do toho nemôžeme zasahovať, máme stáť bokom, byť mierotvorcovia, posielať lieky, humanitárnu pomoc, ale nie zbrane.

Pán Ježiš jasne povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Ale nie taký pokoj, aký dáva svet.

Vojnou sa nevybojuje nič, iba sa vyzabíjajú mladí produktívni chlapci, kontaminuje sa zbraňami pôda.

Určite by som bol za diplomatické riešenia, nech sa aj pri stole hádajú, ale bez zbraní a nech nastavia určité pravidlá.

Zmenil sa vojnou na Ukrajine váš pohľad na bezpečnosť našej krajiny?

Niekedy som to vnímal z pozície pohodlia, najedený, bez stresovej myšlienky, že nám niečo hrozí.

Dnes som v strehu, neprežívam taký pokoj ako predtým. Obávam sa, že príde k destabilizácii, chaosu, rabovačkám, zabíjaniu.

Nemusí nás nikto napadnúť, na Slovensku sme si schopní urobiť vojnu sami, bojovať medzi sebou.

Vôbec si nežijeme ako v bavlnke, bavlnka bude tam hore, ak veríme vo večnú blaženosť.

V našej spoločnosti je dôvera k ozbrojeným zložkám po rôznych kauzách a zlyhaniach veľmi nízka. Ako ju opäť naštartovať?

Chyba nie je v policajtoch, vojakoch, záchranároch, hasičoch, ale v mylnom chápaní ľudí. Myslia si, že všetci uniformovaní sú, alebo by mali byť, spasitelia sveta.

Nie sú, lebo sú to obyčajní ľudia. Zlyhávajú ľudsky.

Ak sme chorá spoločnosť, nemôžeme mať zdravých záchranárov, vojakov, policajtov ani hasičov. Ale aj ak sme zdravá spoločnosť, môže sa stať, že niekto zlyhá.

Musíme začať sami od seba. Otcovia a matky si musia uvedomiť, že vychovávajú potomstvo pre spoločnosť – učiteľov, riaditeľov, politikov, lekárov, záchranárov.

Ak sa nevydaria, znamená to, že neboli formovaní, ale deformovaní.

Duch národa začína chorľavieť, ľudia zvetrávajú vo viere. Preto potrebujeme aj dobrých kňazov.