Závislosť sa presúva do online sveta

hazardu vzhľadom na rýchlu dostupnosť viac ako predtým v kamenných herniach?

Príležitosť robí zlodeja. Posledných desať rokov ukazuje, že závislosť od hazardu sa presunula najmä do online priestoru. Je bezhraničný a s prístupom kdekoľvek a kedykoľvek ponúka viac príležitostí. Vyhľadávajú ho najmä mladšie ročníky, ktoré majú k online svetu bližšie, a tam badať nárast. Staršie ročníky preferujú skôr klasické kamenné herne, ale nie je to pravidlo.

Čo ponúka online hazard navyše?

Okrem rýchlosti, jednoduchosti a väčšieho výberu je to zaujímavejšie, farebnejšie a kedykoľvek k dispozícii. Väčšie nebezpečenstvo spočíva v tom, že hráč dokáže minúť viac peňazí. V online hazarde totiž nemá mentálnu brzdu a neskončí, keď príde o všetky peniaze v peňaženke, ale na takom účte môže ísť hráč aj do debetu. Závislosť od online hazardu je zároveň viac skrytá, ťažšie odhaliteľná a práve to je na nej najnebezpečnejšie.

Kto podlieha hazardu najčastejšie?

Podľa štatistík, ale aj na základe mojej skúsenosti hazardu prepadajú častejšie muži v strednom, produktívnom veku. Môžu to byť ľudia, ktorí majú finančné problémy alebo sú v hmotnej núdzi a hazard je pre nich lákadlom, ako svoju situáciu rýchlo zmeniť.

Dá sa ustrážiť, aby sa mladí ľudia nepohybovali na takýchto stránkach? Prečo je to pre nich zvlášť nebezpečné?

Mladiství ľudia napriek tomu, že môžu byť fyzicky vyzretí, majú mozog stále vo vývine – vyvíjajú sa v ňom štruktúry zodpovedné za sebaovládanie a kontrolu impulzov. Preto je pre nich náročné určiť si v online priestore hranice a vonkajšia kontrola, najmä zo strany rodičov, je dôležitá. Najlepšia je prevencia, teda stanovenie hraníc hneď na začiatku, keď dieťa do online sveta ešte len vstupuje. Rodičom to pomôžu ustrážiť rôzne aplikácie, ale v praxi sa, žiaľ, stretávam s tým, že na dieťa sa nedalo pozor a online svetu prepadlo. Potom sa s nastavovaním hraníc pracuje ťažšie a môže to byť sprevádzané silnými negatívnymi emóciami.

Kedy teda začať s takouto prevenciou?

Je dobré, ak dieťa do dvoch alebo troch rokov nemá vôbec kontakt s obrazovkou – či už ide o mobil, tablet, v podstate aj televíziu, hoci tej sa zrejme vyhnúť nedá, keďže nás sprevádza už mnoho rokov. V predškolskom veku je potrebné nastaviť určité časové limity – polhodinu, hodinu, v staršom veku maximálne dve – tri hodiny. Je vhodné byť v tom flexibilný a zvážiť limity aj podľa toho, čo dieťa preferuje – filmy, sociálne siete, kontakt s priateľmi cez aplikácie, počítačové hry a podobne.

Bolo by vhodné, aby sa téme závislosti od online priestoru a hazardných hier začali venovať aj na školách? Nevzbudilo by to ešte väčší záujem?

Myslím, že by to mohlo byť skôr prínosom. Hovoriť o niečom ešte neznamená, že sa to bude diať viacej. Samozrejme, môžu sa nájsť jedinci, ktorých téma osloví a vyskúšajú ju v praxi, no väčšina to nemá potrebu skúšať. Na školách bývajú aj besedy s ľuďmi, ktorí si prešli závislosťou a majú nad problémom istý nadhľad. Práve takýto priamy kontakt môže byť veľmi užitočný, pretože tým ukazujeme deťom a mladým, kam ich môže závislosť priviesť. Spôsoby sú rôzne a často záleží aj na tom, ako sa s publikom komunikuje a nakoľko sa získa jeho pozornosť. Zaradenie prevencie hazardu v  rámci vyučovacej hodiny môže byť dobrý nápad.

Existuje predispozícia na závislosti od hazardných hier?

Všetci sa rodíme s nejakou špecifickou neurologickou sústavou a sú isté hypotézy, že ľudia môžu mať niektoré štruktúry inak vyvinuté. Týka sa to najmä toho, ako fungujú hormóny v oblasti mozgu zodpovednej za pocit odmeny. Keď robíme nejakú príjemnú vec, vyplavuje sa dopamín a vďaka následnému príjemnému pocitu chceme opakovať to, čo ho spôsobuje. Niektorým ľuďom tento mechanizmus nemusí fungovať správne a potrebujú silnejšie podnety vo väčšom množstve. Vyhľadávajú vzrušenie, a  ak im príde na um nejaký nápad alebo sa vynorí nejaká potreba, chcú ju v momente uspokojiť. Bežný človek však vie, že musí aj niečo vydržať, kým svoje potreby naplní. Ale sú ľudia, ktorí to nedokážu. Online priestor je pre nich veľmi rýchla náhrada. Samozrejme, že k predispozíciám sa viaže aj to, ako nás vychovávajú rodičia, aké interakcie máme zažité, a na základe toho sa môžeme naučiť regulovať svoje emócie. Keď sú negatívne a potrebujem ich zmeniť, otázka je, ako som zvyknutý poradiť si s nimi. Zmením ich prirodzenou cestou – športom, zdôverením sa blízkemu človeku, zmenou postoja, alebo siahnem po niečom jednoduchšom – online svete, jedle, alkohole?

Sú náznaky, podľa ktorých zistíme, že niekto alebo my sami máme predispozíciu na závislosť?

Môžu byť viditeľné nejaké náznaky, ale väčšinou to človek zistí až pri priamom kontakte a to už môže byť neskoro. Ide najmä o spomínanú schopnosť kontrolovať svoje impulzy, regulovať svoje emócie a  podobne. Preto je dobré mať hneď od začiatku nastavené hranice, aby sme v tejto oblasti neriskovali. Zároveň môžu byť závislosti prepojené. Je totiž pravdepodobné, že človek od niečoho závislý vyskúša aj ďalšie iné možné závislosti a potom im prepadne oveľa ľahšie ako ten, čo nemá rozvinutú žiadnu.

Ako sa dá postrehnúť, že je niekto závislý od online hazardných hier?

Dá sa to všimnúť na zmenách správania. Tie sa prejavia, keď závislý nemá prístup k hrám – je podráždený, nervózny, napätý, hádavý, a vy zo začiatku nerozumiete tomu, čo bolo podnetom takéhoto správania. Môžete to pochopiť, až keď sa nachádza vo fáze prehier a ocitne sa vo finančných problémoch. Správanie sa opäť zmení, pri opakovaných nezdaroch začne byť zúfalý, depresívny. To najvážnejšie, k čomu potom môže dôjsť, je, že začne uvažovať nad samovraždou.

Ako pomôcť závislému človeku? Pomôže odlákanie pozornosti od moderných technológií?

Odlákanie pozornosti nie je dlhodobé riešenie, pretože by sme ho museli mať pod dohľadom dvadsaťštyri hodín denne. To však bežný človek nedokáže zabezpečiť, takže závislý by sa skôr či neskôr k hrám dostal a naša snaha by pravdepodobne zostala bez pozitívneho výsledku. Je však pravda, že začiatok zmeny iniciuje u závislého obvykle niekto blízky – upozorní ho, že sa s ním niečo deje. To býva obvykle prvá konfrontácia, ktorú závislí ľudia zažijú. Môže sa však stať, že príde aj v omnoho drastickejšej forme exekúcie a celý prípad sa odhalí. Liečba sa však začína až vtedy, keď si závislý svoju situáciu prizná. No aj napriek tomu, že sa so závislosťou bude snažiť skoncovať, nemusí sa mu dariť. Vtedy je už potrebná odborná pomoc psychológa, psychiatra alebo dlhodobejšia odvykacia liečba. Súčasťou liečebného procesu je pozrieť sa na negatívne dôsledky hrania a začať čo najskôr s nápravou.

Môže viera v Boha pomôcť človeku odolať pokušeniu alebo sa zbaviť závislosti?

Závislosť postihuje všetky oblasti človeka, či už biologické, sociálne, psychické, ale aj duchovné, a vôbec nezáleží na tom, či je človek veriaci alebo nie. Viem si však predstaviť, že viera môže v rámci prevencie pomôcť prekonať pokušenie prepadnúť hazardným hrám alebo iným závislostiam. Veriaci to totiž majú v mysli zaradené ako niečo, čomu sa treba vyhýbať, a teda aj keď má niekto problém kontrolovať svoje impulzy, viera je preňho taká vysoká hodnota, že pokušeniu nechce podľahnúť. V takomto prípade si viem predstaviť, že vďaka viere sa človek dokáže hazardu vyhnúť. Zároveň si viem predstaviť, že ak má človek komunitu alebo kňaza, ktorému sa zdôverí, tak sa uňho vytvára určitá prevencia toho, aby siahol po takomto jednoduchom úniku od reality. Aj v rámci profesionálnej liečby existujú svojpomocné skupiny ako anonymní alkoholici alebo gambleri. Jedným z dôležitých pilierov, na ktorých je liečba v týchto skupinách postavená, je práve viera v niečo vyššie. Je to spoliehanie sa na niečo, čo nás presahuje, a v prípade, že máme ťažkosti, tak nás to podrží a vedie ďalej. Vytvára to teda pocit kontroly a toho, že v tom nie sme sami. Na túto formu liečby sa tak môže veriacim ľuďom nabehnúť ľahšie. Myslím si tiež, že pri liečbe je dôležité rozvíjať duchovný rozmer aj kvôli tomu, aby človek dokázal prijať dôsledky činov vyplývajúcich z jeho závislosti a zároveň si dokázal odpustiť.