Život by mal mať zmysel v každom veku

Ako a kde ste sa zoznámili?

ANNA: Stretli sme sa na svadbe nášho budúceho švagra, moja sestra si brala Tonkovho spolužiaka. Nedá sa povedať, že by hneď preskočila iskra, ale boli sme si sympatickí. Potom sme sa dlho nevideli, hoci sme boli obaja v Bratislave. Až sme sa stretli v električke. Tonko ma pozval na výlet s vysokoškolákmi.

Kedy ste sa zobrali?

ANTON: Po dvoch rokoch od zoznámenia. Bol som vtedy piatak na vysokej škole.

ANNA: Ja som sa nechcela vydávať, mala som len dvadsaťjeden rokov, ešte bol čas. Ale Tonko ma presvedčil, že som tá pravá, mal v tom jasno. A nechcela som ísť do Ružomberka, mesta, ktoré ma skôr odpudzovalo, ako priťahovalo. Dokonca som nechcela ani deti.

A teraz máte desať detí. Prezradíte, prečo ste vtedy deti nechceli?

ANNA: Pochádzam z deviatich detí. V Bratislave som mala sestry, chodila som im s nimi pomáhať. Najhoršie bolo, keď v noci plakali. Vstávať k našim deťom mi potom už nerobilo žiadny problém.

Kedy ste zmenili názor na deti?

ANNA: Po svadbe som už počet detí neriešila, hoci štyri boli neskôr úplne ideálne v kuchyni, pri jedálenskom stole to pekne pôsobilo. Dvaja chlapci, dve dievčatá, šesť ľudí pri stole. Krásne.

ANTON: Ja som chcel minimálne dve deti, optimálne tri. Vtedy boli aj najvyššie rodinné prídavky na tri deti a viac.

Vráťme sa ešte k vášmu vzťahu. Čím ste si získali jeden druhého?

ANTON: Anke som na vojenčine písal listy. Skoro každý týždeň.

ANNA: Mám ich ešte niekde zviazané. Najlepšie bolo, keď ich deti otvorili a pozerali. Jeden z nich dokonca nebol otvorený.

Aké prekvapenie. Po koľkých rokoch?

ANNA: Sme spolu štyridsaťtri rokov. Ani si nepamätám, prečo som ho neotvorila.