Idem do krajiny hrdinských vyznávačov viery

Predpokladal som, že pôjde o premyslený, dobrý a zaujímavý prejav, o povzbudenie k jednote, o prijatie na katolíckej pôde, na diplomatickom zastúpení Svätej stolice a Katolíckej cirkvi. Bol som viaceré roky diplomatom pri Svätej stolici a vedel som, čo mám asi očakávať.

Múdre slová, povestný Františkov úsmev, pohľad do očí toho, koho počúva, srdečné podanie oboch svojich rúk, úprimné poďakovanie. Všetko príjemné a milé veci.

Tieto slová píšem niekoľko minút po odznení Františkovho prejavu a všetko toto sa mi naplnilo. S vážnym srdcom sa však neviem ubrániť tomu, že som znova prekvapený; že som stretol niečo nové. V živote som zažil rôzne kresťanské spoločenstvá, časy vyjednávania zmlúv s Vatikánom, rozhovory s nádychom rebelantstva i konzervativizmu o cirkevných veciach, hlboké cesty hľadania viery, priateľstvá so vzácnymi kňazmi i sklamania, množstvo otázok a odpovedí.

Dnes som videl a počul niekoho, kto je pevne zakotvený v skale Cirkvi, ale je zároveň prekvapivo slobodný. Z jeho príhovoru som cítil rovnaký odkaz, aký priniesol svätý František z Assisi, ktorého meno si pápež zvolil.

Z múdrosti a skúsenosti Cirkvi, hoci je táto skutočná, nevynáša súdy a nekladie dôraz na zásluhy, pravidlá, triedenie ľudí na priateľských a tých menej zaujímavých; na to, čo je správne a čo nie. Pápež František sa tým dnes vôbec nezaoberal.

Citoval Dostojevského, podľa ktorého Veľký inkvizítor vyčíta Ježišovi, že dal prednosť ľudskej slobode ako daru, ktorý je pre ľudí neznesiteľným. Prečo radšej neprijal post cisára dávajúceho chlieb a hry?! Sloboda v pravde evanjelia, jednota, ktorú tvoria slobodné rozhodnutia, a záujem o druhého neboli a nie sú ľuďmi uprednostňované.

Chceme cisára a komfort. Taká je realita, tak je to aj tu, na Slovensku; samozrejme, nielen na tomto kúsku zeme a ľudí. Na to nás prišiel upozorniť.

Prišiel však aj s nádejou. Na Slovensku máme podľa neho niečo veľmi vzácne: schopnosť vnímať srdcom - povedal to slovom kontemplovať, a tiež dať na stôl chlieb pocestnému, teda prejaviť záujem o druhého človeka, mať s ním súcit, keď je s ním zle; považovať za akúsi svoju povinnosť, za normálnu vec mu pomôcť.

Nehnevajte sa, ale to je nad všetkými dišputami o prikázaniach a hriechoch, nad cirkevnými poučkami, nad rozpormi, či máme prijímať na ruku alebo do úst, dokonca to ide ponad všetko, čo by mohlo byť pre kohokoľvek nepríjemné alebo neprijateľné.

Nehovoril o ničom menej dôležitom, než o našom vnútri a o tom, že sme schopní cítiť a pomôcť. Že tu Bohu ide o to.

A na konci požiadal, aby sme sa zaňho modlili. Tento komentár už asi nevyžaduje ďalší komentár. Azda len to, že je pre tento svet, pre nás, tu azda fakt niečo nové, čo sa dá počúvať s reálnym osobným záujmom pre náš život.