Aby všetci boli jedno, aby svet uveril

Na úvod čosi z Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov. Ale treba si uvedomiť, že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“ (KKC, 822).

Pravda a jednota kráčajú spolu

Nik nemôže byť v jednote, ak sa jej sám bráni. Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého, ktorú v  našich modlitbách nesmieme opomenúť a ignorovať.

Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Pravda je len jedna, tak ako aj jednota môže byť len jedna.

Pravda a jednota idú ruka v ruke. Kde je pravda, tam je jednota, a kde je jednota, tam je pravda. Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod (porov. KKC, 813).

Vyplýva to z trojičného chápania jednoty, ktorú zastrešuje Duch Svätý, vedúc všetkých ku Kristovi ako jedinej Pravde a hlave Cirkvi, ktorý skrze kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a obnovil jednotu, ktorá dokonale odráža vôľu Boha Otca.

Tak aj my máme o jednotu prosiť v pravde Ducha Svätého. Je nevyhnutné prosiť o dary Ducha Svätého, klopať na dvere Otca, hľadať Pravdu (porov. Lk 11, 13).

Prosíme všetci o jedného rovnakého Ducha, ktorý zjednocuje. Duch sám je zárukou a dôvodom jednoty. A Otec nám s radosťou dá Ducha Zjednotiteľa, ak budeme rešpektovať, že podmienkou jednoty je pravda.

Hriech narúša jednotu

Ak trváme na „svojich pravdách“, ak zotrvávame tvrdošijne vo vnútornom odpore v akejkoľvek forme, nemôžeme budovať jednotu. Týka sa to každého kresťana – či katolíka, alebo nekatolíka. Nie nadarmo Pán Ježiš rozvíja túto tému prosby o Ducha po tom, ako naučil učeníkov modliť sa modlitbu Otčenáš.

Podmienkou je pokánie

Samotná modlitba zahŕňa v sebe nevyhnutnú podmienku odpúšťať svojim vinníkom, aby aj nám mohli byť odpustené naše hriechy. Teda podmienkou zotrvávania v skutočnej zjednocujúcej pravde je pokánie. Každý hriech, každá vina je porušením jednoty Cirkvi ako mystického tela Kristovho.

Keď trpí jeden úd, trpia aj ostatné údy. Hriech je tou škárou, ktorá trhá jednotu – či už osobnú jednotu človeka s Pánom, alebo jednotu v spoločenstve Cirkvi. Takisto každý dostáva dary Ducha nielen pre seba, ale hlavne na posvätenie celého spoločenstva.

Keď hriech prináša rozdelenie, tak milosť prináša jednotu (porov. 1 Kor 12). Môžeme tu vidieť aj istú podobnosť s  fyzickým ľudským telom. Paralýza jedného orgánu neznamená, že nie je súčasťou tela. Krstom sme sa všetci stali účastnými na jednej milosti a jednom Duchu.

Krst je jedným z hlavných, no nie jediným prvkom jednoty Cirkvi, avšak práve krstom i bratia z nekatolíckych spoločenstiev majú (hoci neúplnú) účasť na jednote Cirkvi.

Neúplnosť jednoty pokrstených je bolestivou ranou, za ktorú musíme prinášať uzmierujúce obety a prednášať úprimné modlitby, aby sme my sami neboli tými, čo jednotu trhajú a ničia, ba aby sme sa my sami nestali dokonca tými, skrze ktorých prichádza pohoršenie.

Nesmieme teda dopustiť, aby náš (ne)kresťanský život bol dôvodom, pre ktorý by mnohí zostali na prahu Cirkvi alebo by vysmievali Boha za našu pochabosť.