Boh je milujúci rodič

V prvom rade je dôležité odpovedať si na otázku, načo sme stvorení. Prečo nás Boh stvoril? Pre nás dospelých dáva na otázku odpoveď napríklad Katechizmus Katolíckej cirkvi hneď v prvom bode:

„Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl miloval“ (KKC, 1).

Z Božej dobroty sme prišli na svet

Načo sme však potrební, keď je v našom živote prítomný hriech? Opäť nám prichádza na pomoc katechizmus: „Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla.

Odkiaľ pochádza zlo? ,Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,‘ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu.

Lebo ,tajomstvo neprávosti‘ (porov. 2 Sol 2, 7) sa objasňuje len vo svetle ,tajomstva nábožnosti‘ (1 Tim 3, 16). Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti“ (KKC, 385).

Príklad rodičovskej lásky

Pri stvorení človeka v Knihe Genezis čítame: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Boh teda človeka stvoril ako veľmi dobrého a pozýva ho, aby napriek hriechu prítomnému vo svete Boha hľadal, spoznával a miloval. Ježiš to čiastočne naznačuje v podobenstve o neodbytnom priateľovi a modlitbe s dôverou.

„Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom“ (Lk 11, 13). Hoci je v živote človeka prítomný hriech, môže Boha hľadať a snažiť sa ho zo všetkých síl milovať.

Katechizmus Katolíckej cirkvi ďalej pokračuje: „Boh všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti času svojho Syna ako Vykupiteľa a Spasiteľa. V ňom a skrze neho volá ľudí, aby sa v Duchu Svätom stali jeho adoptovanými deťmi, a teda aj dedičmi jeho blaženého života“ (KKC, 1).

Prichádzame tak k tomu, čo píše svätý apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).

Ako však toto všetko odovzdať dieťaťu, aby to pochopilo? Je zrejmé, že vnímanie detí závisí aj od ich veku. V každom prípade by odpoveď nemala byť zložitá. Ako príklad nám môže pomôcť láska otca a mamy k svojmu dieťaťu. Dobrí rodičia si želajú, aby ich dieťa bolo zdravé, šťastné a aby sa mu v živote darilo, napriek tomu, že má svoje slabosti, chyby a hriechy.

O tomto čítame napríklad aj v Knihe proroka Izaiáša: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl“ (Iz 49, 15 – 16).

Boh je vo vzťahu k človeku viac ako pozemskí rodičia. Miluje človeka nezištnou láskou, ktorá dokáže ísť až na smrť. Hoci je v živote človeka prítomný hriech, predsa môže hľadať i objavovať Božiu lásku a odpovedať na ňu svojou láskou.