Boh nás miluje všetkých rovnako

Ako učí Zjavenie, posvätná Tradícia a  dokazuje tiež náboženská skúsenosť – zvlášť svätých –, platí, že Božie bytie je tajomstvo, ktoré má povahu paradoxu. A naozaj, Boh je „zjavený Boh“ a zároveň „Boh skrytý“, je „spoznateľný“ a zároveň „nepochopiteľný“, je „transcendentný“ aj „imanentný“.

Paradox

Kto by chcel povedať, že Boh je len vzdialený, oddelený od sveta, svätý, neuchopiteľný, neviditeľný, presahujúci ľudské vnímanie a schopnosti jazyka, tak nepovie celú pravdu. Veď vieme, že Boh je dejinne zakúsiteľný, že vstupuje so svojím stvorením do láskyplného dialógu.

Navyše takým radikálnym spôsobom, že v osobe Krista vyriekol človeku definitívne áno. Sám sa stal človekom, čiastočkou ľudských dejín, ktoré boli vzkriesením a nanebovstúpením privedené do dimenzie Boha.

Keďže Božiu existenciu charakterizujú dva nerozdielne a nemiešateľné póly tvoriace takzvaný paradox, tak aj slovo o Bohu (čo bude zároveň odpoveďou na otázku) bude mať nutne povahu paradoxu.

Jedinečná láska Otca

„Áno“ – Boh nás miluje všetkých rovnako, pretože to vyplýva z jeho mena, a teda z jeho božskej podstaty, ktorou je láska – ako učí svätý Ján Evanjelista: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8), čo sa v najradikálnejšej podobe prejavilo v jeho smrti na kríži, keď sa uskutočnilo „obrátenie sa Boha proti sebe samému, v ktorom sa daruje človeku, aby ho vyzdvihol a spasil“ (Benedikt XVI., Deus caritas est).

Zároveň však platí aj „nie“ – čiže Boh nás nemiluje všetkých rovnako. Presne tak ako matka (porov. Iz 49, 15), ktorá má viac detí a svoju lásku prejavuje voči každému dieťaťu originálnym spôsobom, vnímavo sledujúc prirodzené potreby každého dieťaťa a zároveň jeho nadprirodzený cieľ, ktorým je život plnosti: v láske k Bohu a k blížnemu (porov. Mk 12, 33).

Teda odpoveď na otázku čitateľky by mohla znieť: Boh nás všetkých miluje rovnakou láskou, ktorou je on sám, pričom však každého jednotlivo miluje tak, ako by bol jediným človekom na svete.

Svedectvá svätých

Tak to zakúsili mnohí svätí. Napríklad sv. Anton Pustovník (250 – 356). Keď jedného dňa išiel do Pánovho domu zaujatý premýšľaním o živote apoštolov, začul evanjelium: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi“ (Mt 19, 21).

V tom okamihu prežil, že mu „Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu“ (Sv. Atanáz, Životopis sv. Antona). Podobnú skúsenosť mal o mnoho rokov neskôr spolupracovník sv. Pátra Pia, fra Daniele Natale: „Predstúpil som pred Boží trón.

Videl som Boha, ale nie ako prísneho Sudcu, ale ako láskavého Otca plného lásky. Vtedy som pochopil, že Pán urobil všetko pre mňa, že sa o mňa staral od prvého do posledného okamihu môjho života a miloval ma, akoby som bol jediným tvorom na tejto zemi.

Uvedomil som si však aj to, že som nielenže neopätoval túto obrovskú božskú lásku, ale že som ju úplne zanedbal.“ Teológ Romano Guardini (1885 – 1968) hovorí: „Človek vníma Boha ako mocnú, strašnú a hrozivú bytosť.

On je nám však svojou láskou bližší ako matka dieťaťu, ktoré pochádza z jej krvi, ktoré objíma, ktorému chce dávať, iba dávať, pre ktoré by sa rada premenila v jediný teplý zdroj lásky... Boh nosí vo svojom srdci najhlbšie vnútro človeka, je naňho úplne sústredený s bedlivou starostlivosťou“ (O živom Bohu).