Božie meno je vždy hodné úcty

Cieľom života veriaceho človeka je večná blaženosť, ktorá sama osebe je neustálou oslavou a velebou Boha v nebi v spoločenstve svätých. Naším životom, snahou konať čnostne sa pripravujeme na túto skutočnosť (porov. KKC 2142, 2143, 2144).

Meno ako také nie je iba nejakým obyčajným pomenovaním, ale označuje samotnú podstatu osoby nositeľa. O to viac to platí o Božom mene, ktorého „Nositeľ“ je Najsvätejší a Najvyšší. Urážaním Božieho mena teda urážame samotného trojjediného Boha.

Druhé Božie prikázanie

Je potrebné si pripomenúť, čo všetko zahŕňa druhé Božie prikázanie, aby sme mohli sami ľahko posúdiť, či vôbec a ako sa voči nemu prehrešujeme. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že „druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to znamená akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých“ (KKC 2146).

Rovnako obsahom druhého prikázania v zmysle čnosti spravodlivosti je i dodržanie vernosti, pravdivosti a prisľúbení daných inému človeku (porov. KKC 2147).

Ťažkým prehrešením proti druhému prikázaniu je rúhanie, teda vyslovovanie (vnútorne alebo navonok) slov nenávisti, provokácií, opovážlivých výčitiek voči Bohu, Cirkvi, zneužívanie Božieho mena (keď sa v mene Boha a Cirkvi,jeho tajomného tela, vedú vojny, prenasledovania, vraždy a iné nespravodlivosti).

Ďalej sa týka i preklínania a používania Božieho mena v magických úkonoch. Sem by sme mohli zahrnúť i piesne a hudbu s hanlivým, posmešným a neúctivým (vyslovene protikladným) kontextom, ktorú produkujú ako svoje protináboženské posolstvo rôzne satanistické kapely.

Typickým a najzreteľnejším hriechom zneužitia Božieho mena je krivá prísaha. Keď človek prisahá, berie si Boha za svedka svojich slov, aby sám Pán potvrdil pravdivosť výpovede. Ak pri prísahe klameme, robíme z Boha luhára.

Prísaha je vážna vec, preto ju treba využívať iba pri vážnych okolnostiach, nie bežne a zbytočne. Týmto všetkým človek môže zneucťovať Božie meno (porov. KKC 2148 – 2150).

Kontrolujme si rečový prejav

Hriechy proti druhému Božiemu prikázaniu však nemusia byť len ťažkými hriechmi, ale prehrešovať sa môžeme voči úcte k menu Pána i ľahko – všedne. Napríklad keď zo zlozvyku alebo ľahkovážne používame sväté mená v hovorovej reči (Bože môj, Ježiš, Mária, Kriste Pane a podobne), hoci nemáme úmysel urážať Pána a svätých.

Isteže – nie je to správne a treba sa takému konaniu vyhýbať, hoci je to náročné. Môže to byť pre nás výzvou na drobné asketické cvičenie, keď sa budeme snažiť kontrolovať svoj hovorový prejav; prinesie to nám i nášmu okoliu mnoho dobra vo forme dobrého príkladu.

Napokon, čo sa týka používania Božieho mena, prípadne mien svätých v ľudovej slovesnosti, môžeme sa na to pozrieť v širšom kontexte. Človek je stvorený s prirodzenou náklonnosťou a príťažlivosťou voči nadprirodzenému svetu.

Každá kultúra hľadá niečo, čo človeka ako takého presahuje, čo je väčšie ako on sám. Toto je hlboko zakotvené v ľudskej prirodzenosti a umožňuje to človeku nadviazať vzťah s Bohom. Preto i slová v ľudových piesňach, ktoré sú súčasťou našej kultúry, sú akýmisi reliktmi vyjadrujúcimi túto prirodzenú náklonnosť.

Takisto je možné tieto prejavy vysvetľovať ako pozostatky zvyku strelných modlitieb, keď naši predkovia modlitbu neprežívali len ako istý čas vyhradený pre Pána, ale každú svoju prácu pretkávali krátkymi povzdychmi k Pánovi. Keďže sa nemôžeme dotknúť všetkých piesní, je dôležité uvedomiť si kontext, v akom sa v nich Božie meno používa.

Ak by to bol kontext hanlivý, posmešný, prípadne spojený s takzvanými pijanskými piesňami, vtedy iste vnímame nevhodnosť piesne, a preto sa jej máme vyhnúť. A tiež platí, že populárne piesne, v ktorých by sa vyskytli slová ako Boh, anjel a podobne, nie sú vhodné na liturgické slávenie.

Liturgická hudba má svoje pravidlá, schválené kompetentnou cirkevnou autoritou. Jej zmyslom je pomôcť nám k plnej, vedomej, aktívnej, duchovne užitočnej a spoločnej oslave Boha i jeho mena.