Cesta nasmerovaná k Najvyššiemu

Putovanie. Správny rytmus, rozprúdená krv, výdatné okysličenie tela pomáhajú vyjsť zo seba a bežných stereotypov, posilňujú zmysel pre širšie horizonty, výšku i hĺbku existencie.
Dagmar Kráľová 23.06.2022
Cesta nasmerovaná k Najvyššiemu

Tradícia pútí vznikla túžbou zažiť duchovnú prítomnosť na miestach, kde Ježiš žil. Ilustračná snímka: www.istockphoto. com

Ako vznikla tradícia putovania, aký je jej význam a prínos?

JÁN, VÝCHODNÉ SLOVENSKO

Pri putovaní býva často nevyhnutné prijať, že nenapredujeme tak rýchlo, ako by sme chceli, že sa objavia zákruty, prekážky, únava či znechutenie. Alebo že minieme cieľ a treba sa vrátiť. To všetko odhaľuje naše hranice a učí jednoduchej pokore. Do hlbokého hľadania ľudského srdca však rád vstupuje tajomný Boh.

Urobil tak i na začiatku, v srdci veľkého pútnika dejín spásy. Ako Abrahám vykročil, tak zároveň hľadal. Ako si kládol otázky o živote, tak napredoval. Podobne i ďalší velikán Mojžiš.

Spolu s Božím ľudom celé desaťročia putoval do zasľúbenej zeme. Okrem cesty k slobode a hľadania živobytia pastierskeho ľudu to bol aj čas skúšky a znovuzrodenia.

CESTA NAPREDOVANIA

Zo zážitkov Božej blízkosti si Izraeliti vytvárali osobitné miesta kultu, aby si pripomenuli Božie dary a  uctili Pána. Postavením centrálneho chrámu v Jeruzaleme pre nich vznikla nielen povinnosť, ale aj právo doň niekoľkokrát ročne putovať.

Návštevu posvätného miesta zvyčajne predchádzali obrady očisťovania a prinášanie obety. Aj Ježiš často putoval do chrámu a na sklonku pozemského života sa rázne vybral do Jeruzalema, aby tam podstúpil cestu kríža.

Predpovedal zbúranie veľkolepého židovského chrámu a v Zjavení apoštola Jána čítame, že v nebeskom Jeruzaleme už žiaden chrám nebude, lebo ho nahradí samotná Božia prítomnosť.

K tejto plnej prítomnosti Pána v našom srdci sme len na ceste. Našťastie sa Ježiš pre nás vyhlásil za živú cestu, aby sme vedeli, ako na to. Preto sú jeho učeníci už od prvopočiatkov veľkými cestovateľmi, ktorí vedia, že ich napredovanie má úžasný cieľ.

MOC PUTOVANIA

Kresťania, ktorí spoznávali Ježiša len z počutia, túžili zažiť jeho duchovnú prítomnosť na miestach, kde žil. Túžili hľadať pamiatky a relikvie ukrývajúce závan jeho vnútornej sily. Tak sa zrodili púte do Svätej zeme.

Neboli túžbou po senzáciách, lebo čoskoro spoznali očistnú moc putovania: strádanie, výkyvy počasia, nebezpečenstvá a nepredvídané okolnosti, ktoré síce potrápili telo, ale aj vyhladili dušu. Tieto púte boli enormným výkonom spolu s rizikom, že budú bez návratu.

Po obsadení Svätej zeme pohanmi sa hľadali náhrady. Navštevovali sa prinesené relikvie v Ríme, Lorete či Santiagu de Compostela, z ktorých sa stávali premodlené miesta, sálajúce Božiu prítomnosť.

Postupne sa k nim pridávali iné svätyne s miestami mimoriadnych milostí až po naše nenápadné kalvárie s krížovou cestou ako malé „svätozemské“ púte po Ježišových stopách.

CESTA ZA JEŽIŠOM

I dnes, keď sa naše putovaním osviežené, vyresetované vnútro stretne s posvätnou atmosférou milostivého miesta, nastáva blahodarný skrat, spojenie so sebou samým a Najvyšším. Aj keby sme sa vrátili zdanlivo rovnako prázdni, ovocie príde.

Putovanie však zahŕňa v sebe čas i priestor zároveň: základné súradnice našej ľudskosti nasmerované k  Najvyššiemu. Preto posilňuje nádej, rozmnožuje radosť. Pomáha k zmene smerovania a nájdeniu duchovného zmyslu života, ktorý nám priblížil Ježiš.

Všetci sme vlastne pútnici s originálnou duchovnou cestou. Narodili sme sa, aby sme vedeli, odkiaľ prichádzame, kto sme a kam ideme. O tom je život. No naším šťastím nebýva cieľ, ten nemáme vo svojich rukách. Šťastím na zemi je putovanie s Ježišom.