Chorí túžia po Eucharistii

Už od tretieho storočia sa rozvíja hierarchia služieb v Cirkvi, v ktorej popri biskupoch, kňazoch a diakonoch existovali aj ostiari, exorcisti, lektori a akolyti, ktorí plnili rôzne úlohy.

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že boli pomocníkmi biskupa či kňaza pri bohoslužbách. Popri diakonoch to boli práve akolyti, ktorí zanášali Eucharistiu neprítomným na slávení, zvlášť vyznávačom, ktorí boli pre vieru v Krista vo väzení, ako to dosvedčuje aj starobylý kult mučeníka svätého Tarzícia.

Podľa tradície zomrel mučeníckou smrťou 15. augusta 257 v Ríme práve vtedy, keď niesol Eucharistiu.

Samozrejme, že Cirkev mala vždy v mimoriadnej pozornosti aj chorých, ktorí sa rovnako nemohli zúčastniť na slávení, a preto sa právom predpokladá, že Eucharistia bola zanášaná aj im.

Napokon, práve potreba svätého prijímania chorých kedykoľvek počas dňa dala podnet pre uchovávanie Eucharistie mimo svätej omše, teda vznik svätostánkov v našich kostoloch.

V liturgickej knihe Pomazanie chorých a pastoračná starostlivosť o nich je svätému prijímaniu chorých venovaná prvá kapitola, v ktorej môžeme nájsť takéto slová:

„Všetci veriaci majú účasť na starostlivosti a láske Krista a Cirkvi voči chorým. Preto podľa svojho postavenia majú mať o nich starosť, majú ich navštevovať, posilňovať v Pánovi a bratsky im pomáhať v ich potrebách“ (b. 42). Teda nielen kňazi, ale všetci veriaci majú mať starosť o chorých.

Praktická pomoc kňazom zo strany laikov v starostlivosti o chorých sa, samozrejme, môže napĺňať aj v rozdávaní svätého prijímania. Vtedy hovoríme o mimoriadnych vysluhovateľoch svätého prijímania.

Tí môžu byť diecéznym biskupom, ak to vyžadujú dôvody naozajstnej potreby, poverení na vysluhovanie svätého prijímania buď na konkrétny prípad (ad actum), alebo dočasne (ad tempus), alebo natrvalo (in modo stabili). A sväté prijímanie môžu vysluhovať nielen chorým v domoch, ale aj v kostole pri svätej omši.

Na túto službu je potrebné odporúčanie miestneho farára, ktorý v žiadosti biskupovi uvedie aj dôvody, pre ktoré má byť nevysvätený veriaci na túto službu poverený.

Napríklad veľký počet veriacich pri svätých omšiach, potreba pastorácie chorých v nemocnici alebo domove sociálnych služieb, ale aj vo farnosti. Prípadne starší vek kňaza, jeho choroba, a podobne.

Natrvalo, liturgickým obradom, môže byť na túto službu poverený len dospelý muž, vtedy hovoríme o akolytovi, dočasne aj žena. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania, keďže prichádza do úzkeho kontaktu s Eucharistiou, by mal vynikať bezúhonnosťou a nábožnosťou.

Mal by prejsť primeranou formáciou, tak duchovnou, ako aj liturgickou. V prostredí farnosti by mal byť akceptovaný spoločenstvom veriacich.

Ak máte o takúto službu záujem, kontaktujte svojho pána farára, ktorý vám objasní, či vo farnosti takáto potreba je, prípadne za akých podmienok je možné stať sa jeho pomocníkom v službe vysluhovania svätého prijímania.