Cirkevné dejiny sú súčasťou identity kresťana

Dnes neprekvapuje, že sa stretávame u časti populácie s novodobým trendom záujmu najmä o hlbšie spoznávanie rodinnej, miestnej a regionálnej histórie. Na druhej strane však všeobecne vidíme ľahostajnosť a nezáujem o dejiny.  Podľa slov minulosť nie je naša, lebo to bolo dávno a nás sa to netýka.

Dejiny však nie sú nejakou abstraktnou veličinou mimo nás, ale sú súčasťou života každého človeka, našej osobnej, rodinnej, národnej i ľudskej púte  historickým časom. V nich sa dozvieme, ako sme sa stali tým, čím sme. Sú zdrojom poznania, múdrosti, poučenia a nevyhnutným stavebným základom našej identity.

Nevyhneme sa pritom jednostranným pohľadom samozvaných znalcov na cirkevné dejiny, ktorí ich nezriedka označujú ako históriu nevedomosti, manipulácie a skostnatenosti. Zjednodušene a tendenčne povedané, že stredoveká Cirkev bola len o upaľovaní čarodejníc, inkvizícii a kupčení s odpustkami.

Pravda je omnoho zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri štúdiu histórie z kníh odborníkov je preto dôležité, aby ich autori boli v prvom rade objektívni, verní pravde, nie ideológiám. Potom takéto spoznávanie dejín robí človeka hľadačom pravdy a zároveň jej zástancom. Láska k pravde je silným motívom, prečo sa zaujímať o cirkevné dejiny.

Žiaľ nie je u nás veľa kníh, ktoré by sa zaoberali aj dnes platnou Goetheho tézou, že „materským jazykom Európy je kresťanstvo“. Prípadne tvrdením francúzskeho historika Marcela Gaucheta, že „hlavná kostra“ modernej európskej spoločnosti je vystavaná z „premenenej funkcie“ kresťanstva.

Túto „medzeru“ aspoň čiastočne vyplnila kniha amerického historika Thomasa Woodsa Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Historik v nej dokazuje, že Katolícka cirkev rozhodujúcou mierou prispela k budovaniu západnej civilizácie a mnohé výdobytky, ktoré dnes vnímame ako samozrejmé, sú tu aj vďaka nej.

V dnešnej dobe, keď nám pripadá všetko samozrejmé, nám neraz unikajú základné otázky typu: prečo veriť? aký je zmysel môjho života? Do tejto kategórie by som pridal aj otázku, čo nám kresťanom 21. storočia môže povedať naša minulosť? A teda, načo sú nám cirkevné dejiny?

Odpoveď možno zhrnúť do niekoľkých bodov. Na prvom mieste treba povedať, že je to naša história. Lebo sú to naše dejiny ako častí Kristovho tela. Zabezpečujú sprostredkovanie pravdy.

Pretože pravda bola zachovaná a odovzdaná kontiunuálne ďalej počas celých cirkevných dejín. Ďalej slúžia na upozornenie. Lebo ako sme povzbudzovaní dejinami pravdy, tak sme vystríhaní dejinami omylu.

Rovnako ponúkajú odovzdanie skúseností. Vďaka nim sa môžeme veľa naučiť od tých, ktorí kráčali s Bohom. Na základe objektívneho  poznania cirkevných dejín sa môžeme učiť aj na omyloch ľudí, ktorí zlyhali. Môžeme byť efektívnym apologétom, čo je prioritná úloha kresťana. A to si práve vyžaduje poznanie dejín.

Na záver len toľko, že spoznávať dejinné súvislosti spájajúce sa s našou vierou možno nenásilnou formou. Dobré sú napríklad návštevy hradu, múzea či kostola. Čítanie historickej literatúry, životopisov svätých či misionárov pôsobiacich obetavo v nejakej vzdialenej krajine a podobne. To všetko v nás môže vzbudzovať úctu a záujem o históriu, ktorá je súčasťou našej identity.