Dišpenz udeľuje iba cirkevná autorita

Zákony, ktorými nás Cirkev zaväzuje, môžu byť Božieho alebo len cirkevného ustanovenia. Ak sa v kánone 85 CIC spomínajú len „čisto cirkevné zákony“, tým sa chce povedať, že Kódex kánonického práva udeľuje možnosť dať dišpenz len od cirkevných, ale nie od Božích zákonov.

Zároveň sa žiada dodať, že na udelenie dišpenzu musí byť dôvod (CIC 90). Jednoducho udelenie dišpenzu znamená, že zákon ostáva v platnosti, ale osoba je vyňatá spod záväznosti zákona. Sú aj iné názory, ako dišpenz funguje, ale písať o tom podrobnejšie na tomto mieste nie je priestor.

Naznačujete, že „niekedy sa s termínom dišpenz narába povrchne“. Pravdepodobne máte na mysli, že sa s ním narába nepresne. To je možné, lebo dišpenz je kánonicko-právnym inštitútom (ustanovizňou), a preto tento termín sa má používať presne, aby jeho aplikácia bola jasná a presná.

Pod kánonicko-právnou presnosťou treba rozumieť nasledujúce rekvizity: (1) dišpenz má vydať zákonom stanovená cirkevná autorita, (2) obsah dišpenzu je presne stanovený (od čoho sa dišpenzom oslobodzuje), (3) sú presne stanovené osoby, na ktoré sa dišpenz vzťahuje (adresáti dišpenzu), (4) je presne pomenovaný rozumný a existujúci dôvod dišpenzu (CIC 90, §1), (5) ide o duchovno-pastoračné dobro veriacich (CIC 87, §1). 

Azda osobitne by som sa zastavil pri prvom z uvedených bodov. Kódex kánonického práva (1983) jasne stanovuje cirkevnú vrchnosť, ktorá je oprávnená dišpenz udeliť. Sú to: (1) diecézny biskup môže udeliť dišpenz v rozsahu svojej kompetencie (územnej a personálnej) od pápežských zákonov, ale nie od zákonov procesných, ani trestných, ani rezervovaných inej cirkevnej autorite (kán. 87, §1),

(2) za určitých okolností môže udeliť dišpenz ordinár (okolnosti sú stanovené v kán. 87, §2) a, ak je to v CIC výslovne uvedené, môže dišpenz udeliť farár, iný kňaz alebo diakon (kán. 89), napríklad udeliť dišpenz od dňa pokánia alebo zasvätenia prikázaného sviatku môže udeliť farár v medziach stanovených zákonom (kán. 1245).

Ďalej píšete, že ho považujú veriaci za „zľahčovanie“. Možno by som to nepovažoval za zľahčovanie, ale skôr za zmiernenie tvrdosti zákona a za pastoračné i duchovné dobro. Cirkev ako dobrá matka nemá byť k nám neprimerane prísna a tvrdá. Len krátko sa chcem dotknúť otázky, či svetská vrchnosť môže veriacim udeliť dišpenz.

Odpoveď je jasná: nemôže! Dišpenz môže udeliť jedine kánonickým právom ustanovená cirkevná autorita. Ak svetská vrchnosť ustanoví nejaké obmedzenia, môže obmedziť či zamedziť splnenie niektorých povinností, ktoré veriacim stanovuje cirkevný zákon.

Tak sa môže stať, že veriaci katolík fyzicky alebo morálne nemôže - alebo môže iba v obmedzenej miere - naplniť to, čo mu Cirkev zákonom stanovuje. Ale to je situácia morálnej alebo fyzickej nemožnosti - či obmedzenej možnosti - cirkevný zákon naplniť. Toto však nie je dišpenz, ale fyzická alebo morálna nemožnosť - či obmedzená možnosť - predpis zákona naplniť. 

Som presvedčený, že som dal primeranú odpoveď, azda by som len zdôraznil, že na dišpenz by sme mali hľadieť ako na prostriedok našej duchovnej a pastoračnej pomoci.

A s dôverou sa obrátiť aj na našich duchovných pastierov, aby nám ho, ak to potrebujeme a ide o naše duchovné dobro, udelili, prípadne jeho zmysel vysvetlili bez nervozity, s dobrotou a láskavým prístupom.

Kedysi sa naši predkovia v tomto smere s dôverou obracali na svojich duchovných pastierov. A oni využívali svoje právomoci na dobro a prospech im zverených veriacich.