Dôležitá je úprimná súčinnosť

Na prvý pohľad jednoduchá odpoveď, ktorú však hľadajme spolu. V spovednici ide o vytvorenie osobného vzťahu dvoch ľudí – kajúcnika, teda spovedajúceho sa, človeka, ktorý si uvedomuje svoju hriešnosť, ale najmä túži obnoviť svoj život a vzťah k Bohu; a spovedníka – kňaza, teda vysluhovateľa sviatosti zmierenia, ako nositeľa moci Ježiša Krista.

Kňaz má prostredníctvom prijatia posvätného stavu (sviatosti kňazstva) právo a moc oslobodzovať kajúcnika od hriechov. Preto je veľmi významná dispozícia oboch vo vzťahu k tejto sviatosti. 
 

Nedostatky kajúcnikovho vyznania

Pre kajúcnika je podstatné uvedomiť si, že na dobré a platné prijatie sviatosti musí uviesť všetko, čo je potrebné k úplnosti spovede a k podrobnému poznaniu svojho vnútorného stavu.

Kňaz nemôže byť iba mechanikom, ktorý repasuje nejakú súčiastku. Pracuje totiž s človekom, ktorý má nesmrteľnú dušu - a jej záchrana musí byť u neho prioritou tak z pohľadu jeho povolania, ako aj skutočnej bratskej lásky.

Preto musí dbať o to, aby vo svätej spovedi bolo povedané všetko, čo je nutné. Je to jeho kňazská – stavovská povinnosť. Je v nej viazaný nielen ako spovedník, ale je viazaný aj láskou, keďže uľahčuje kajúcnikovi ťažkosť vyznania, a to najmä vtedy, ak to kajúcnik vyžaduje.

Povinnosť pre spovedníka nastáva, ak cíti, že spoveď je neúplná, alebo ak v kajúcnikovom vyznaní nie je matéria (teda absentuje konkretizácia hriechu, lebo sa často stáva, že kajúcnik namiesto vyznania hriechov hovorí, že chodí do kostola, nikoho neokradol a podobne).

Potrebné je však, aby si kňaz uvedomil, že v týchto prípadoch je nevyhnutné dávať otázky. Nemôže klásť otázky, ktoré by kajúcnika pohoršili alebo podráždili. Je isté, že kňaz má položiť otázku, keď nadobudol dojem, že nerozumel penitentovi. 

A na druhej strane, keď má kajúcnik dojem, že mu neporozumel kňaz, tiež má právo opýtať sa priamo, či ho pochopil. Vyhnú sa tomu, čo môže spôsobiť u kajúcnika dojem, že ho spovedník nepochopil, a tým spochybniť i jeho postoj k samotnej sviatosti.

Ani kňaz si nebude pripadať ako nejaký mechanik. Obaja by si mali uvedomiť, že spoveď je „súd“, pri ktorom niet iného žalobcu či svedkov, len kajúcnik sám.    

Samotná sviatosť môže uplatniť svoju silu veľkonočnej premeny (prechod človeka zo smrti do života), ak sa prispôsobí veku, povolaniu a stavu duchovného života každého jednotlivca. 

Špecifické otázky

Sviatosť pokánia je viac ako len očistenie od hriechu, je aj prameňom sily odvrátiť sa od hriechu a prevenciou pred ním. Preto z oboch strán by malo byť zjavné úsilie o jej čím dokonalejšie prijatie a vyslúženie.

U seniorov pri prijímaní tejto sviatosti majú byť aj položené otázky viery v spojitosti s vekom. Vidím vlastnú starobu vo svetle viery ako milosť, možnosť pokánia a zadosťučinenia, ako prípravu na nebo? Súhlasím vnútorne so starnutím ako s Božím riadením? Modlil som sa, ako by som sa mal? 

Uvedomiť si vek znamená, že sa treba modliť tak, ako je možné: krátko, jednoduchými slovami. Neupadať do stavu škrupulóznosti. Vhodné je položiť si otázky, či milujem Boha, aké má miesto v mojom živote - a z toho vyplývajúci vzťah k blížnemu.

A na druhej strane: viem prijímať pomoc od druhých bez toho, aby som sa cítil zneuznaný alebo si pripadal ako nepotrebný? Staroba je vek, v ktorom by sme mali akceptovať a uznať, že aj naša pamäť sa už stáva slabšia.

Preto aj vo sviatosti zmierenia môžeme požiadať kňaza o pomoc a on by mal byť tým milosrdným Samaritánom, aby ošetril, povzbudil a pomohol aj penitentovi, ktorý už azda má aj právo zabúdať.

Od kňaza sa vyžaduje, aby bol istým skúseným spovedným otcom, ba priam aj znalcom v odbore psychológie staroby. Vzájomná súčinnosť spovedníka s penitentom vždy prináša náležité plody.

Ovocím sviatosti zmierenia je u oboch radosť sprevádzaná vďačnosťou voči Bohu za tento nesmierny dar Kristovho zmŕtvychvstania.