Eucharistickú modlitbu prednáša len kňaz

Uvažovanie nad nastoleným problémom začnem otázkou, kto vlastne slávi Eucharistiu. Odpoveď sa zdá jednoduchá: predsa kňaz. Katechizmus Katolíckej cirkvi však hovorí, že liturgiu slávi celé spoločenstvo, mystické Kristovo telo spojené so svojou hlavou, teda s Kristom. A to platí aj pre Eucharistiu.

Aj slávenie Eucharistie je činnosťou Krista a Cirkvi a slávi ju celé spoločenstvo. Je preto potrebné vnímať podstatu a rozdiel služobného kňazstva (sviatosť posvätnej vysviacky) a všeobecného kňazstva všetkých pokrstených veriacich.

Vysvätený kňaz, ktorý koná pri liturgii in persona Christi – v osobe Krista, nezastupiteľne predsedá celému eucharistickému sláveniu. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Cirkev žije z Eucharistie napísal, že zhromaždenie veriacich, ktoré sa schádza na slávenie Eucharistie, absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý by mu predsedal. Až potom sa zhromaždenie stáva eucharistickým spoločenstvom.

Už Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 učil, že tajomstvo Eucharistie nemožno sláviť v žiadnom spoločenstve bez vysväteného kňaza. Avšak liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu sa otvoril aj priestor, ktorý bol v ranokresťanskom spoločenstve samozrejmosťou – aby účasť veriacich na liturgickom zhromaždení bola plná, vedomá a aktívna.

Celá liturgia omše sa stala bohatšou a zahŕňa služby a funkcie, ktoré vykonávajú aj laici.

EUCHARISTICKÁ MODLITBA

Kňaz sa modlí v mene Cirkvi a celého zhromaždeného ľudu. Na prvom mieste je medzi modlitbami, ktoré kňaz prednáša, Eucharistická modlitba – je srdcom celej svätej omše.

Rímsky misál v úvodných smerniciach uvádza, že táto modlitba je dlhá a prednáša ju sám kňaz, ktorý jediný je na to oprávnený na základe vysviacky. Nikto iný teda nesmie recitovať žiadne jej časti. V tichu kostola počuť len hlas kňaza a ľud sa k nemu pripája vo viere a v mlčaní.

Veriaci nevykonávajú pri liturgii toľko činností, ich účasť je vnútorná a neprejavuje sa v mnohých vonkajších rituáloch. Vonkajšími znakmi spoločného slávenia sú dialógy medzi kňazom a veriacimi a aklamácie – zvolania, ktoré prehlbujú spoločenstvo medzi kňazom a ľudom.

Teda aj do jednotlivých modlitieb kňaza či do samotnej Eucharistickej modlitby sa ľud zapája v dialógu pred prefáciou, spevom Svätý, svätý, tiež zvolaním po premenení (ktoré zaviedol koncil) a zvolaním, zväčša trojitým, Amen na jej konci.

PRÍTOMNÍ SA ZAPÁJAJÚ MLČKY

Osobne si myslím, že dôvodov, prečo niektorí veriaci prežívajú slávenie svätej omše spôsobom, ako uvádza čitateľka v otázke, je viacero. Pred reformou Druhého vatikánskeho koncilu si veriaci prichádzali „vypočuť“ omšu, ktorej v latinčine nerozumeli. A tak často účasť na omši sprevádzali textami tzv. omšových pobožností, ktorými si vypĺňali čas účasti na nezrozumiteľnej liturgii.

Pre iného to zase môže byť pomôcka, ako sa sústrediť na liturgické texty. A pre iných je to len nevedomosť vo veci, ktorú sme si teraz vysvetlili.

Predsedať eucharistickému zhromaždeniu patrí výlučne vysvätenému služobníkovi – kňazovi, ktorý koná v osobe Krista, a jedine jemu prináleží prednášať v mene celého zhromaždenia tzv. prezidenciálne modlitby a Eucharistickú modlitbu. Prítomní sa zapájajú mlčky alebo náležitými aklamáciami. Kto koná ináč, nekoná správne.