Falošné nikdy nebude zdrojom nádeje

Už keď vychádzame z prídavného mena „falošný“, musíme konštatovať, že všetko falošné je pre veriaceho neprípustné. Falošný znamená: neúprimný, pokrytecký, klamlivý, nepravý. Falošné je hriešne, a preto nemôže byť zdrojom nádeje.

Pravá kresťanská nádej, s ktorou je spojená spása – „V nádeji sme spasení“ (Rim 8, 24) –, nemôže byť nereálna, neodôvodnená, fiktívna.

Je nádejou preto, lebo je postavená na reálnej osobe Ježiša, a teda na jedinej Pravde dejín: „Stretnutie s Pánom všetkých pánov, stretnutie so živým Bohom je stretnutie s nádejou“ (Spe salvi, 4).

POSTOJ ODOVZDANIA SA BOHU

Princíp je teda zrejmý: kresťan nemôže klamať, vytvárať ilúzie, najmä preto nie, lebo klamstvo je nástrojom pokušiteľa (porov. KKC 215), čo nikdy neostáva bez následkov: „Lož je previnením proti pravde... Keďže lož narúša vzťah človeka k pravde a k blížnemu, poškodzuje základný vzťah človeka a jeho slova k Pánovi“

(KKC 2483). V prípade ľudskej núdze, akou je napríklad ohrozenie života vážnou chorobou, pravdivosť nadobúda na význame ešte viac. Len pravda dokáže prebudiť postoj odovzdania sa Bohu.

Bolo by nezodpovedné vytváranie „farbistých vízií cherubínov, čo vozia Boha na svojom okrídlenom voze“ – ako by povedal Jacques Dupont. „Len myseľ vystavená riziku púšte, za hranicami reči, za hranicami myšlienok sa môže stretnúť s Bohom v nahote čistého odovzdania sa.“

Slovo útechy nemôže byť klamlivé, čo ale neznamená, že má byť nekompromisne úprimné. Také slovo by bolo kruté a neplatilo by o ňom, že „nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“ (Iz 42, 3).

Takéto slovo by nezohľadňovalo fakt, že pravdy sú usporiadané hierarchicky, podľa dôležitosti pre spásu. A takéto slovo by nezohľadňovalo ani rôznorodosť dispozícií poslucháčov pre pravdu, veď vždy sú takí, čo „potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm“ (Hebr 5, 12).

NÁSTROJ ÚTECHY

Ľudské slovo sa môže stať nástrojom útechy iba vtedy, keď ho inšpiruje a preniká Utešiteľ – Duch Svätý, ktorý je láskou vyvierajúcou z Ježišovej opustenosti na kríži. Tým sa dôraz presúva zo slov na osobu utešujúceho.

Je zrejmé, že utešiteľom môže byť len zrelý človek, ktorý je autentickým nositeľom paschálnej skúsenosti. Len taký človek dokáže vtlačiť neistým, ťažkopádnym a bolestne sa rodiacim slovám útechy pečať dôveryhodnosti roznecujúcej nádej.

Opäť je príkladom Ježiš na kríži, keď v láske formuluje pravdu, ktorá je útechou: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43).

Lekár Pavol Strauss za človeka schopného útechy považuje najmä osobu čistého kňaza: „Len kňaz panic vie celkom vniknúť do problematiky inej duše a poskladať ju znovu z vlastných trosiek do mozaiky posväcujúcej milosti. Len čistý kňaz sa vie úplne spojiť s umierajúcou dušou a byť oporou pri prvých trasľavých krokoch po klzkých úbočiach večnosti. Len čistý kňaz sa vie celkom spojiť so slzami ubiedených, s horkým životom trpiacich a odsúdených a s radosťou šťastných. Len čistý kňaz má schopnosť večnými pravdami prežarovať boriacich sa v tme a utvrdzovať váhavých, dvíhať padnutých. Úplná zdržanlivosť je možná dobrovoľnou obetou najsvätejšej obete, životom milosti a prehlbujúcou sa duchovnosťou.“

Čo platí pre kňazstvo služobné, je možné analogicky aplikovať na kňazstvo všeobecné.