Gestá v liturgii majú zmysel

Liturgické slávenie Cirkvi je vždy zložené zo slov a gest. Takáto štruktúra slávenia vychádza zo samotnej podstaty sviatostí.

V každej sviatosti sa používajú konkrétne slová a vykonáva sa určité gesto, ktoré vonkajším spôsobom naznačuje to, čo sa uskutočňuje v duchovnom rozmere.  Liturgia svätej omše okrem momentu premenenia, ktorý je najvlastnejšou a najvýznamnejšou časťou tohto slávenia, obsahuje aj ďalšie gestá a symboly. Tie sú zverené celebrantovi alebo veriacemu ľudu.

Vzájomnou súčinnosťou celebranta, posluhujúcich a zhromaždeného ľudu sa naznačuje organický, ale i hierarchický charakter Božieho ľudu. Takto sa v liturgii zjavuje rozličnosť služieb a svätení v Cirkvi. Každý jednotlivec zároveň zastupuje sám seba, ale úlohy a činnosti, ktoré pri liturgii vykonáva, zároveň vyjadrujú jednotu celého spoločenstva.

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium pripomína starobylú zásadu v Cirkvi, že v liturgickom slávení má každý vykonávať to, čo mu prináleží. Iná je úloha celebranta, iná lektora, iná spevákov a iná Božieho ľudu. Všetci však navzájom vytvárajú súlad, v ktorom sa sviatostným spôsobom sprítomňuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista a posväcuje sa človek.

Z týchto princípov potom vychádzajú aj jednotlivé postoje a gestá, ktoré sa v liturgii konajú. Koncil nás učí, že veriaci majú byť do slávenia zapojení aktívne, vedome a s úžitkom. Toto tvrdenie máme chápať v dvoch rovinách.

Prvou rovinou je naša duchovná účasť. Tá sa dosahuje v plnej miere vtedy, keď je človek v stave milosti posväcujúcej, to znamená, keď je bez ťažkého hriechu. Vtedy môže pristúpiť aj k svätému prijímaniu a dosahuje najdokonalejšie zjednotenie sa s Ježišom Kristom. Prijíma jeho vykupiteľské dielo a v jeho vnútri sa rozhojňuje a posilňuje prítomnosť Ducha Svätého.

Druhá rovina sú vonkajšie gestá a úkony, ktorými sa vyjadruje naše vnútorné zapojenie navonok. Tieto gestá a úkony sa riadia pravidlami zhrnutými vo všeobecných smerniciach, ktoré obsahuje každá liturgická kniha.

Niektoré z nich sú ponechané aj na rozhodnutie a úpravu miestnych biskupských konferencií. Preto môžeme určité gestá alebo prvky nájsť v niektorých krajinách a v iných nie. Takéto gestá alebo úkony vychádzajú z miestnych podmienok, tradície, zo zvyklostí a podobne.

Na Slovensku bol 31. júla 2005 publikovaný pastiersky list slovenských biskupov, ktorý stanovil niektoré špecifické prvky pri slávení svätej omše na Slovensku. Ostatné sa riadia predpismi stanovenými vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála.

Niekedy sa veriaci pýtajú, či majú stáť, alebo sedieť pri modlitbe dňa – kolekte, alebo pri modlitbe po prijímaní. List našich biskupov určuje, že veriaci majú vtedy stáť. Text obsahuje aj ďalšie usmernenia a pokyny pre liturgické slávenie.

V celom znení ho možno nájsť na internetovej stránke Konferencie biskupov Slovenska. Liturgia Cirkvi má aj svoje ďalšie charakteristiky, ktoré sa môžu vymykať dnešným zvyklostiam. Je to napríklad osobitý jazyk, slová, ktoré sa v bežnej reči nenachádzajú, rúcha, hudba, miesta slávenia a podobne. Cez tieto prvky sa vyjadruje posvätný a osobitný charakter úkonov vykonávaných v liturgii.