Homeopatia a jej úskalia

Homeopatia patrí k metódam alternatívnej medicíny. Ich spoločnou vlastnosťou je, že akademický svet ich odmieta, a to pre absenciu vedeckých podkladov vzhľadom na medicínske vedy ako fyziológia, biochémia, patológia, farmakológia.

Postoje lekárov k  homeopatii sú rôzne: radikálne odmietanie pre nevedeckosť, doplnok inej liečby, personalizácia liečby, placebo (úmyselne neúčinné liečivo), radiácia biofotónov.

MEDICÍNSKY PRÍSTUP

Problematiku homeopatie môžu orientačne objasniť dva prístupy: medicínsky a  teologicko-pastorálny. Pri prvom z nich zaráža, že ani jeden z  troch princípov homeopatie – liečenie podobným, riedenie do nekonečne malej dávky a potenciácia (pretrepávanie pri postupnom riedení na zosilnenie účinku) – nemá oporu vo vedeckom svete.

Keďže zástancovia homeopatie vytrvalo zdôrazňujú jej účinnosť a používajú zdanlivo vedeckú argumentáciu, prestížny medicínsky časopis The Lancet v roku 2005 publikoval dôležitý článok o porovnaní 110 homeopatických štúdií a 110 štúdií klinickej medicíny (Are the clinical effects of homoeopathy placebo effects?, 366 (2005), 726 – 732). Z rozboru tohto mimoriadne veľkého množstva informácií jednoznačne vyplynulo, že homeopatia účinkuje iba ako placebo. Z medicínskeho hľadiska je teda neetické, ak lekár odporúča liečbu, ktorá je preukázateľne neúčinná.

TEOLOGICKO-PASTORÁLNY PRÍSTUP

Pri tomto prístupe pomáha jasné zhodnotenie Rady Talianskej biskupskej konferencie pre pastoráciu v zdravotníctve. Hovorí aj o takzvaných nekonvenčných terapiách. Tie označujú všetky lekárske postupy, ktoré nie sú založené na poznatkoch anatómie, fyziológie, patológie a liečby, vlastných západnej medicíne.

„Ide o dosť rôznorodú skupinu liečebných praktík: bylinkárstvo, akupunktúra, homeopatia, reflexná terapia, iridológia... Treba pri nich predovšetkým poukázať na možnosť prípadného poškodenia pacienta, ktorý ich podstúpi, keď v tom istom čase opustí ,tradičnejšiu‘ liečbu, ktorá má však osvedčenú účinnosť.“

ODMIETAVÝ POSTOJ

„Druhý, závažnejší problém, ktorý súvisí s pastoráciou Cirkvi, sa týka možného prepojenia niektorých alternatívnych metód liečby s východnými filozofiami ťažko zlučiteľnými s katolíckou vierou. Niekedy ich dokonca sprevádzajú okultné praktiky“ (Le istituzioni sanitarie cattoliche in Italia, 10, 2000).

Uvedené liečebné praktiky intenzívne propaguje hnutie new age. Poukazuje na to vatikánsky dokument Ježiš Kristus – Prameň živej vody (2003), ktorý je kresťanskou úvahou o tomto hnutí. New age odmieta osobného Boha i učenie Cirkvi o hriechu a o potrebe vykúpenia.

Na záver: absencia vedeckého prístupu, pohľad na zdravie človeka a svet v rozpore s kresťanskou vierou, možné riziko okultných praktík a prepojenie homeopatiena new age sú dostatočné dôvody na odmietavý postoj veriaceho kresťana k homeopatikám.