Je potrebné rešpektovať okolnosti

K téme vlastníctva treba povedať, že má platiť základná zásada spravodlivosti: Vec volá po vlastníkovi. Vec mu patrí a on má právo ju užívať. Z toho vyplýva, že nikto sa nesmie obohacovať z majetku niekoho iného. 
 

Rozlišujme
 

Pri neoprávnenom užívaní cudzej veci treba rozlišovať medzi jej dobromyseľným a zlomyseľným držiteľom. Dobromyseľný držiteľ je ten, kto nevedomky alebo bez zavinenia užíva majetok niekoho iného. Koná s dobrým úmyslom, avšak nie je právoplatným vlastníkom veci.

Dobromyseľný držiteľ musí vec (aj jej aktuálne plody) vrátiť, hneď ako zistí, že ju nevlastní právoplatne. Dovolene si môže nechať tie plody, ktoré vznikli jeho prácou (napríklad zozbieranú úrodu poľa, dom postavený na pozemku). Taktiež si môže odpočítať náklady nutné a užitočné na údržbu alebo opravu, ktoré vynaložil.

Civilný zákon prevádza vlastníctvo na dobromyseľného držiteľa pri premlčaní a v niektorých ďalších prípadoch. Ak niekto získa opodstatnené podozrenie, že vec, ktorú inak nadobudol s dobrým úmyslom, je ukradnutá, musí podniknúť pátranie primerané hodnote veci. Skutočnosť dobrého úmyslu však je základom predpokladu v jeho prospech.

Zlomyseľný držiteľ je ten, kto si vedome a neoprávnene privlastnil cudzí majetok (napríklad zlodej, človek, ktorý vedome prijíma ukradnutú vec, podvodník, neplatič dlhov). Zlomyseľný držiteľ musí vrátiť neoprávnený majetok vrátane všetkých úžitkov, ktoré z neho samy vyplynuli. Musí nahradiť akékoľvek zníženie hodnoty veci a v zásade nahradiť všetku škodu, ktorú aspoň nejasne predvídal.

Môže si však ponechať plody svojej práce. Taktiež si môže odpočítať nevyhnutné alebo skutočne užitočné výdavky. Ak držiteľ tovar vedome kúpil od zlodeja alebo priekupníka, môže im ho vrátiť, aby dostal naspäť svoje peniaze. Inak musí vec vrátiť právoplatnému majiteľovi. Náhrada musí byť daná aj v prípade, že by sa vec určite bola znehodnotila u svojho vlastníka.

Ak sa však vec znehodnotila a bola by sa znehodnotila i u svojho vlastníka (napríklad pri rozsiahlej povodni alebo pre vnútornú poruchu), nie je povinnosť náhrady.

Ak nie je možné nájsť právoplatného vlastníka, napríklad pretože vec bola ukradnutá v autobuse, vo vlaku a podobne, zlomyseľný držiteľ nemá právo si vec ponechať. Musí ju venovať chudobným. Ak sa právoplatný vlastník neskôr objaví, nemusí mu vec nahradiť, pretože už vyriešil danú záležitosť najlepším vtedy možným spôsobom.
 

Pristupovať s úctou
 

Keď sa vlastníkovi bráni užívať jeho vec, ktorá mu patrí, má právo obrátiť sa na príslušnú autoritu, ktorá posúdi danú záležitosť v rámci občiansko-právneho sporu a vydá v danej veci spravodlivý rozsudok.

V rámci konania vlastník môže dovolene udať meno držiteľa veci, ak ho pozná, pričom sa k držiteľovi veci správa slušne a úctivo, neuráža a neponižuje ho v osobnom kontakte ani na verejnosti, neohovára ho (v jeho neprítomnosti nešíri na verejnosti jeho skryté chyby) a neosočuje ho (nešíri o ňom vymyslené lži).

O hriechu udavačstva možno hovoriť napríklad v prípade nespravodlivého prenasledovania nevinných ľudí. Vtedy nesmieme uviesť ich mená a miesta, kde sa nachádzajú, aj keby sme ich vedeli, pred tými, ktorí ich nespravodlivo prenasledujú, lebo títo ich nemajú právo vedieť.

Ak je však niekto verejný hriešnik, ktorý ohrozuje spoločné dobro (verejný poriadok, záujem, verejné zdravie), máme právo i povinnosť sa pred ním chrániť a brániť, preto je dovolené uviesť (udať) jeho meno pred kompetentnou autoritou (policajtom, sudcom). Keďže aj tento človek je nositeľom ľudskej dôstojnosti, k jeho osobe máme pristupovať vždy s úctou v duchu kresťanskej lásky k blížnemu.