Kto sme my, aby sme súdili

Dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme pozorne počúvať Ježišovo slovo. To, čo zažívame, iba odkrýva našu pravú tvár, akí sme naozaj, aká je Cirkev, aká je naša viera, aké je naše kresťanstvo. Nie je to doba trestu, ale dôležitej skúšky v našom živote. Na prvom mieste sme skúšaní z viery a nádeje, ale aj z lásky k blížnemu.

Ježiš v slepom videl človeka

Svätý Otec František nedávno pripomenul známu skúsenosť, že zo žiadnej krízy človek nevychádza taký istý, aký do nej vstupuje: vychádza buď lepší, alebo horší. Ak teda máte dobré oči, určite ste už zbadali, ako sme sa za posledné obdobie zmenili.

Napriek tomu je v nás zvláštna túžba ukázať prstom na konkrétny hriech a konkrétnych hriešnikov, aj keby žili niekoľko pokolení pred nami. Prečítajte si známy evanjeliový príbeh o slepom od narodenia (porov. Jn 9, 1 – 41), na ktorom Ježišovi učeníci chceli najskôr hľadať vinu: „Kto zhrešil – on alebo jeho rodičia?“

Na rozdiel od Ježiša, ktorý v slepom videl človeka, oni v ňom videli hriech. Podobne zmýšľajú aj niektorí z nás: za každú cenu chcú nájsť v súčasnom utrpení vinníkov a prisúdiť im všetky prejavy pandémie.

Čo by však už bolo úplne scestné, ak by sa našiel niekto, kto by označil viac ako dvanásťtisíc mŕtvych na Slovensku počas roka pandémie za väčších hriešnikov ako tých, ktorí to prežili. Ako medzi zosnulými, tak aj medzi chorými boli nielen starí, ale aj mladí, dokonca deti, rodičia, zdravotníci, ba aj kňazi i rehoľníci. Môžeme s pokojom v srdci povedať, že sme od všetkých spravodlivejší?

Božia „optika“ je iná

Musíme byť veľmi opatrní, koho z ľudí odsúdime a aké skutky Bohu prisúdime. Medzi Bohom a zlom je totiž nezlučiteľnosť. Je síce pravda, že tým, ktorí ho milujú, všetko slúži na dobré, takže Boh môže využiť na duchovný rast aj zlé udalosti, dokonca aj náš hriech.

Zoberme si len najväčší hriech, aký ľudstvo spáchalo: vražda jeho milovaného Syna – aj toto Boh využil na naše najväčšie dobro: spásu a večný život. A to isté platí aj o chorobách: Boh nás nimi netrestá, ale čas choroby pokladá za chvíľu, v ktorej chce nám byť bližšie než kedykoľvek predtým.

Slová poľského arcibiskupa Grzegorza Ryśa sú v tomto zmysle ešte výstižnejšie: „Boh nemôže byť spokojný, ak vidí utrpenie človeka, ale chce mu byť blízko v jeho utrpení. Takýto je náš Boh: nedokáže spokojne pozerať na to, ako ľudia trpia, ale cez utrpenie človeka vidí oveľa viac ako my. On nevidí len chorobu, ale aj všetko, čo s ňou súvisí.“

Niekto môže namietať: Ale kde sú tie prisľúbené Božie diela, keď stále vidíme iba nekonečné utrpenie a zlo? Keď Ježiš uzdravoval spomínaného slepca od narodenia, povedal, že sa „na ňom majú zjaviť Božie skutky“. Niekedy hľadáme Božie skutky na nesprávnom mieste a zabúdame ich hľadať v ľuďoch.

Boh sa najviac prejavuje cez ľudí a cez ich skutky, často ich pohýna k obráteniu alebo pozýva k takému skutku, na ktorý celý život nemali odvahu. Či nenosíme aj my v sebe rozhodnutia, na ktoré sa nedokážeme odhodlať? Práve teraz je čas milosti, ktorý nám Boh ponúka: Urob to dnes, nie o týždeň!

Možno v našej blízkosti je človek, ktorý je chorý, starý, v karanténe, a Boh na nás môže naliehať: Vstaň a choď k nemu, pomôž mu, nakúp mu, aspoň sa ho spýtaj, či niečo nepotrebuje. Možno mnohí iba márnime čas sledovaním covidových čísel a farieb a čakáme, kedy sa všetko „znormalizuje“, a pritom nám uniká vzácna Božia milosť, ktorá sa chce prejaviť v nás.

Vďaka Bohu, že sú medzi nami takí, ktorí rozpoznali Božie volanie a túto skúšku života zvládli vynikajúco – ukázali svetu láskavú a milosrdnú Božiu tvár. Takúto tvár má náš Boh dnes, nie tvár pandémie. Takže táto doba nie je nato, aby sme sa v nej stali akousi „duchovnou políciou“, ale čo najskôr si odpovedali na otázku: Čo môžem v tomto čase urobiť ja pre druhých?