Liturgia je prúd kontinuity i aktuálnosti

Nové technické vymoženosti nás vždy najprv prekvapia a možno aj pohoršia. Keď som pred pätnástimi rokmi videl kňaza modliť sa breviár z mobilu, pripadalo mi to čudné. Dnes sa breviár z mobilu modlia všetci a nikomu to čudné nie je.

Keď po Gutenbergovi v 15. storočí prvýkrát položili na oltár nie rukopis, ale technicky tlačený prefabrikát misála, zrejme sa s tým podobne mnohí nevedeli stotožniť. Minule som bol zastupovať v cudzej farnosti a v sakristii som sa nevedel dohľadať liturgických kníh. Kostolník mi vraví: A vy nemáte laptop? Náš pán farár už štyri roky nepoužíva knihy...

ZROZUMITEĽNÉ SLÁVENIE

Mnohé veci sú na začiatku výnimočnosť a prekvapia nás. No postupne sa stanú súčasťou našej každodennosti a zapadnú do koloritu bežných a všedných vecí. Liturgia má byť odrazom prirodzeného. Ale čo je to prirodzené?

Misál z Gutenbergovej tlačiarne bol vtedy pre mnohých zrejme diablov vynález, pretože posvätný text nebol napísaný prirodzene ľudskou rukou, ale hlučným búchaním zaolejovaných tlačiarenských strojov. Dnes je nám prirodzená kniha, zajtra nám bude prirodzený text z laptopu.

I ja som „uomo classico“ a mám rád mieru, primeranosť a štýl. Liturgia nesie v sebe istú antickosť, je prúdom kontinuity tradície v jazyku i gestách. A to je dobre. Ale zároveň je prejavom aktuálnej kultúry. Nesie v sebe súčasnosť, dnešnú podobu i formu. Je preto v istej miere rovnako náznakom nového, teda diskontinuitou.

Ak by to tak nebolo, liturgia by sa postupne stala iba nezrozumiteľným „opakovaním“, nie zrozumiteľným slávením. Nebola by slávením Tajomného, ale tajomným slávením, ktoré by sa podobalo skôr mágii ako liturgii.

CIT A VKUS

Ale vráťme sa ku knihe a vašej otázke. Sme generácie, ktoré po 500 rokoch zažívajú prechod od podoby tlačenej knihy k digitálnym médiám. Generácie po nás si s tým už hlavu lámať nebudú. Je to iba náš problém, problém generácií „prechodu“. Myslím si, že o desať rokov už bude na každom oltári laptop s aktuálnym textom liturgie.

Samozrejme, zachovajme pri každom potrebnom zavádzaní niečoho nového cit a vkus. Nerobme to násilne skoro ani násilne neskoro.

A nakoniec: pri otázke prijímania Eucharistie vieme, že nie je podstatný spôsob prijímania (či na ruku, alebo do úst), ale náš vnútorný postoj k Eucharistii. Podobne aj pri tejto otázke nie je podstatná technická podoba zdroja, z ktorého text čítame, ale náš vnútorný postoj k čítanému textu.