Ľútosť pri sviatosti zmierenia je dôležitá

Niekedy počujeme: nemám v sebe ľútosť, lebo sa dopúšťam mnohých hriechov, dokonca aj ťažkých, a pri spovedi nič nepociťujem. Dnes sa v mnohých životných situáciách často riadime pravidlom „ako to cítim“. Lenže ľútosť je niečo úplne iné. V svojej podstate nespočíva v citovom zážitku. Áno, je dobré, ak pocítim smútok a bolesť preto, že som sa dopustil zlého. To pomáha, uľahčuje spovedanie sa. 

Pozor na nedorozumenie

Ľútosť nie je psychoanalytickým vedomím previnenia. Hoci sa to môže zdať staromódne, v súčasnej teológii som nenašiel presnejšiu definíciu ľútosti, ako je definícia Tridentského koncilu: „Ľútosť, ktorej patrí prvé miesto v úkonoch penitenta, je bolesť a odpor duše voči hriechu, v spojení s rozhodnutím v budúcnosti sa hriechu chrániť.“ V takej ľútosti je nielen úsilie nehrešiť, ale aj odpor duše voči hriechu, teda rozhodnutie žiť inak, po novom, aby hriech nemal v mojom živote tú istú možnosť. Dá sa povedať, že nie city, ale rozhodnutie vôle znamená nenávisť k predošlému spôsobu života.

Bolesť duše nad spáchaným hriechom je duchovnej povahy, hoci sa môže prejaviť v celej psychike človeka a hľadať aj nejaké vonkajšie vyjadrenie. Rozhodnutie polepšiť sa je úkon vôle nasmerovaný do budúcnosti a logicky vyplýva z mravného postoja k spáchaným hriechom. K tomu pozýva Boh už ústami proroka Ezechiela: „Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce a nového ducha“ (Ez 18,31). O pocitoch kajúcnika hovorí aj kráľ Dávid. Pozná svoju neprávosť, vie, že zlom sa odvrátil od Boha, že ho urazil, ale vie aj to, že Boh ho môže vnútorne premeniť. Sám má ochotu napraviť sa, a nielen to, chce aj iných učiť ceste, ktorá vedie k Bohu (porov. Ž 51).

Motív ľútosti

V náboženskom živote kajúcnika sa objavujú rozličné motívy ľútosti. Môže to byť motív lásky (ako u svätej Márie Magdalény, u svätého Augustína), vtedy ide o dokonalú ľútosť. Na hriešnika dosť často pôsobia aj iné pohnútky ľútosti, ako je strach pred Božím trestom, úsilie získať vnútorný pokoj, uvedomenie si nevďačnosti voči Bohu a mnoho iných, tu hovoríme o menej dokonalej ľútosti. Podstata ľútosti nie je v zážitku, ale v uvedomení si, akým hrozným duševným i telesným utrpením pre Krista bol, a je, každý môj ťažký hriech. Veď zavinil smrť Bohočloveka. Skutočná bolesť nie je len suchým úkonom vôle, ale je bolesťou srdca, lebo sme syntézou ducha a tela.

Motívom ľútosti povrchných a duchovne nevyzretých ľudí je strach. Strach z pekla síce nie je najšľachetnejším motívom, ale je postačujúci, aby vznikla ľútosť. Vtedy hovorí teológia o menej dokonalej ľútosti, ktorá stačí na účinné prijatie sviatosti zmierenia. No aj v nej musí byť aspoň počiatok lásky. Ak niekto chápe, že peklo je predovšetkým večná samota bez Boha, čiže odmietnutie priateľstva s Kristom, nie je mysliteľné, aby zo strachu z takej vízie vzniknutá ľútosť nemala v sebe aj prvky počiatočnej lásky. Na odpustenie ťažkých hriechov mimo spovede je potrebné veľké umenie. Potrebná je totiž dokonalá ľútosť. Žiaľ, nijakú mierku na určenie, kedy prekročíme hranice medzi dokonalou a nedokonalou ľútosťou, nemáme.

Pri spovedi viem jednoznačne, že keď ľutujem, hoci len zo strachu pred dôsledkami hriechu, vnútornou sviatostnou mocou nastáva akostná premena mojej nedokonalej motivácie. Odpustenie hriechov sa podobá znovuzískaniu narušeného priateľstva. Boh, vidiac dokonalú lásku hriešnika a ľútosť, ktorá sa tým rodí, odpúšťa v okamihu, ešte pred prijatím sviatosti.

Nesmieme zabúdať, že v úkone dokonalej ľútosti je zahrnutá túžba prijať sviatosť zmierenia, ktorá je z Kristovho rozhodnutia vonkajším účinným znakom odpustenia hriechov. Ježiš Kristus učí o účinkoch lásky všeobecne: „A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého. Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 21. 23). Nadviazanie priateľstva s Bohom, ktoré človek hriechom stráca, nie je možné bez lásky a milosrdenstva.

Konečne, ani priateľstvo s Bohom, ako každé priateľstvo, sa neopiera o spravodlivosť. Preto ani hriešnik nemôže požadovať, aby ho jeho ľútosť, aj keby bola akokoľvek dokonalá, zmierila s Bohom, teda aby ho vnútorne obnovila. Tu sa musí dostať k slovu priateľská aktivita Boha, ktorý dá duši hriešnika nadprirodzené dobro, ktoré človek vlastnými silami nemôže získať.