Manželstvo si vysluhujeme pred tvárou Cirkvi

Na predkladanú otázku v podstate odpovedá právna norma obsiahnutá v Kódexe kánonického práva, kde čítame: „Manželstvo medzi katolíkmi alebo medzi katolíckou stránkou a nekatolíckou pokrstenou stránkou sa má sláviť vo farskom kostole; v inom kostole alebo kaplnke sa môže sláviť s dovolením miestneho ordinára alebo farára. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa manželstvo slávilo na inom vhodnom mieste“ (CIC 1118).

Kódex kánonického práva však nijako neurčuje, čo treba rozumieť pod pojmom iné vhodné miesto ani to, za akých podmienok a z akého dôvodu by ordinár mal povolenie na slávenie manželstva na takomto mieste dať.

Skúsme sa však na vec pozrieť pohľadom liturgickej teológie. Zo správ kresťanského staroveku, predovšetkým z Listu Diognetovi vieme, že kresťania sa spočiatku pri uzatváraní manželstva riadili právnymi normami kultúrneho prostredia, v ktorom žili. No veľmi skoro svadobné zvyklosti pokresťančili a slávenie manželstva zasadili do nového rámca, predovšetkým v dvoch rovinách: spojením s Eucharistiou a so svadobným požehnaním. Toto spôsobilo, že pôvodne domáca svadobná liturgia sa presunula do chrámu. Svedčí o tom už napríklad svätý Paulín z Noly (353 - 431) v jednej svadobnej básni, kde píše, že biskup Memor priviedol ženícha k oltáru, kde on so svojou nevestou prijal požehnanie. Určite preto, že manželstvo bolo potvrdzované Eucharistiou, ako to nádherne vyjadril už Tertulián (+ 220): „Ako by sme mohli vylíčiť šťastie takého zväzku, ktorý Cirkev spája, Eucharistia potvrdzuje a požehnanie spečaťuje?!“ Tak to už v tej dobe vnímali kresťania. 

A dostávame sa k vysvetleniu toho, prečo je privilegovaným miestom slávenia manželstva kostol. Pre nás je manželstvo sviatosťou, čo znamená, že ho treba sláviť ad facciae Ecclesiae, teda pred tvárou Cirkvi. Že tak ako každá iná sviatosť má úzky súvis s Eucharistiou a má byť na ňu zamerané, ako to vyjadril Druhý vatikánsky koncil (Presbyterorum ordinis 5). A potom aj preto, že Eucharistia je vlastným prameňom kresťanského manželstva, ako to zas formuloval pápež svätý Ján Pavol II. (Familiaris consortio 57).

Od najstarších čias Cirkvi sa manželstvo kresťanov líšilo od manželstva neveriacich práve tým, že bolo spojené s požehnaním kňaza alebo biskupa pred Pánovým oltárom a slávením či aspoň prijímaním Eucharistie, a preto bolo uzatvárané v chráme. Myslím si, že výnimka udelená ordinárom na slávenie manželstva na inom mieste ako v chráme má byť daná len v prípade, keď existuje nielen vážny dôvod na prijatie tejto sviatosti, ale zároveň nemožnosť prijať ju na posvätnom mieste. Zdá sa mi, že práve tým, že nepodľahneme „moderným trendom“ uzatvárať manželstvo kdekoľvek, svedčíme aj uprostred tejto spoločnosti a doby o tom, akú hodnotu pre nás kresťanov manželstvo má a že nie je pre nás len spoločenskou, či dokonca rodinnou udalosťou, ale v prvom rade prijatím sviatosti a konkrétnym obrazom lásky Boha Otca k nám, či lásky Krista k jeho neveste Cirkvi, ako to vyjadrujú liturgické texty používané pri vysluhovaní tejto sviatosti.