Matka milosrdenstva je autentické označenie

Jeho vznik nie je spätý s ľudovou tradíciou, ale má svojho autora, ktorým je blahoslavený Hermann (1013 - 1054). Bol mníchom a kňazom v opátstve Reichenau a dokumenty o jeho živote potvrdzujú vysokú mieru deformácie údov, takže sa nemohol hýbať. Preto je známy aj pod označením Krivý alebo Contractus. Napriek tomu bol podľa historických svedectiev v každej situácii príjemný, priateľský, vždy usmievavý, tolerantný a ku každému galantný. Jeho život bol zasvätený modlitbe a štúdiu, a preto bol plný života, ako svedčia historické záznamy: „Bol plný života... Nie preto, že vedel písať o teórii hudby alebo matematiky, nie preto, že vedel písať podrobné historické kroniky a čítať v mnohých jazykoch, ale kvôli svojej odvahe a kráse duše, jeho vyrovnanosti v utrpení, jeho ochote žartovať, kvôli jeho láskavým spôsobom, ktoré z neho urobili miláčika všetkých. Hermann nám dokazuje, že bolesť neznamená nešťastia, ako ani príjemnosť neznamená šťastie.“  

Okolnosti života autora hymnu je potrebné vnímať, aby sme hlbšie porozumeli textom aj jeho ďalších mariánskych modlitieb, medzi ktoré s veľkou pravdepodobnosťou patria aj Alma Redemptoris Mater a Ave Maris Stella. Príbeh Božieho muža z Reichenau je svedectvom pravej mariánskej úcty a príkladom pravého mariánskeho ctiteľa, kde sú prítomné nielen vrúcne city, ale aj radostná ochota prijímať každodenný kríž pre spásu sveta. V takomto vnútornom rozpoložení môžu byť aj naše spevy, litánie či iné modlitbové formy k oslave našej nebeskej Matky autentické a pravoverné. Ako svedkovia Božieho milosrdenstva, ktoré sa zjavilo v Ježišovi Kristovi a ktoré sme osobne zakúsili, môžeme oslavovať nielen Boha – bohatého na milosrdenstvo (porov. Ef 2, 4), ale aj jeho rodičku (Theotokos), cez ktorú prišlo Božie milosrdenstvo na svet a vzalo si telo. Preto aj označenie „Matka Božieho milosrdenstva“ nemožno považovať za nesprávne alebo teologicky závadné, pretože pod milosrdenstvom sa tu mieni osoba Ježiša Krista – zjaviteľa Božieho milosrdenstva voči celému svetu.

Preto pri recitovaní ustálených modlitbových foriem by som odporúčal zachovať ich originálne znenie, avšak v súkromnom prejave je možná láskyplná tvorivosť „bez nesprávneho zveličovania“, ale aj „bez prílišnej úzkoprsosti“ (LG 67). K tomu nás povzbudzuje aj významný mariológ Stefano de Fiores slovami: „Láska neustále vynachádza nové mená a symboly a jazyk lásky nepozná inú mieru ako tú, ktorú ustanovil Boh pravdy.“