Modlitbou prejavujeme najmä lásku k Bohu

Povedzme si najprv, čo považujeme za modlitbu. Katechizmus Katolíckej cirkvi píše v úvode časti s názvom Kresťanská modlitba nasledovné: „Tajomstvo viery si vyžaduje, aby ho veriaci verili, slávili a z neho žili v osobnom vzťahu so živým a pravým Bohom. Týmto vzťahom je modlitba.“

Modlitba je živým a osobným vzťahom s Bohom

Pridajme niekoľko ďalších postrehov z katechizmu i od svätcov. Píše sa v ňom okrem iného aj niekoľko ďalších vzácnych myšlienok: „Poníženosť je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby“ (KKC, 2559). A ďalej: „,Keby si poznala Boží dar‘ (Jn 4, 10).

Nádhera modlitby sa ukazuje práve tam, na okraji studní, kam prichádzame hľadať pre seba vodu. Tam prichádza Kristus v ústrety každému človeku, hľadá nás prvý a prosí, aby sme sa mu dali napiť. Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži.

Modlitba, či to vieme, alebo nie, je stretnutie Božieho smädu s naším smädom. Boh má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom“ (KKC,2560). Karmelitán blahoslavený Mária Eugen (1894 – 1967) píše, že modlitba nie je len nejakým čiastkovým cvičením, ale samým uskutočňovaním duchovného života.

Cesta vnútornej modlitby je žiarivou a praktickou cestou, ktorá sa otvára všetkým dušiam, ktoré túžia preniknúť do hlbín vnútorného vzťahu s Bohom. Túto rozhodujúcu úlohu možno prisúdiť vnútornej modlitbe v duchovnom živote, a tým ju ukladať všetkým dušiam, ktoré túžia po blízkosti s Bohom jedine za podmienky, že prelomíme trochu tesné rámce, do ktorých ju uzatvárajú niektoré užšie definície.

Modlitba je teda živým a osobným vzťahom s Bohom, je to nezaslúžený Boží dar a odpoveď lásky na Boží smäd po našej láske. Svätá Terézia z Lisieux (1873 – 1897) napísala: „Pre mňa je modlitba vzletom srdca, jednoduchým pohľadom na nebo, výkrikom vďačnosti a lásky v skúške aj v radosti.“

A ešte počúvajme aj svätú Teréziu z Avily (1515 – 1582): „Mentálna modlitba pre mňa nie je nič iného než dôverná výmena priateľstva, v ktorej sa často stretávame medzi štyrmi očami s Bohom, ktorý nás miluje – a my to vieme.“

Pseudo-Chryzostom (anonymný staroveký cirkevný spisovateľ vystupujúci pod menom sv. Jána Zlatoústeho) píše: „Keď hovorím o modlitbe, nemysli si, že sú to slová. To je túžba po Bohu, nevýslovná láska, ktorá nepochádza od ľudí, ale má pôvod v Božej milosti.“

Modlitba je predovšetkým prejavom lásky

Vznešenými slovami hovorí o modlitbe aj teológ Romano Guardini: Jedného dňa, keď Pán sedel v Betánii, Mária priniesla vzácny nardový olej a pomazala ním jeho sväté nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi, a dom sa naplnil vôňou oleja.

Vtedy jeden chamtivý duch zareptal: „Načo také plytvanie?“ No Syn Boží ho napomenul: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu!“ V týchto slovách bolo tajomstvo smrti, lásky, vône, daru... Symbolom modlitby je kadidlo; práve tej modlitby, čo nesleduje nijaký cieľ; čo nič nežiada a vystupuje ako sláva po každom žalme; čo sa korí a chce vzdávať vďaky Bohu, lebo je veľký a mocný...

Avšak v náboženstve jestvuje aj filoteizmus pochádzajúci z malichernosti ducha, z vyprahnutosti srdca, tak ako reptanie Judáša Iškariotského. Tu sa modlitba uchyľuje k duchovnému prospechárstvu; v tomto zmysle musí byť primeraná a meštiacky rozumná.

Taká mentalita však nevie nič o kráľovskej plnosti modlitby, ktorá chce obdarúvať. Vonkoncom nepozná hlbokú adoráciu. Načisto nerozumie duši modlitby, ktorá sa nepýta prečo ani načo, ale vznáša sa, lebo je láskou i vôňou i krásou. A čím väčšmi miluje, tým väčšmi sa stáva aj darom a vôňa stúpa zo spaľujúceho ohňa (porov. Romano Guardini, Posvätné znamenia).

Ak ste mi správne porozumeli, tu je možno jadro problému, ktorý prežívate: asi uzatvárate modlitbu do úzkeho rámca prosby a ďakovania. A ešte azda to, čo sa píše v katechizme: „Najčastejším a najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery“ (KKC, 2732).

Pán Boh vás pozýva rozšíriť rámec vašej modlitby, aby bola výmenou priateľstva a odpoveďou na najdôležitejšie prikázanie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22, 37).

Boh je vždy Láska, ktorá sa šíri. Rovnako ako sa nedá ponoriť ruku do vody, no pritom sa nenamočiť, nie je možné vstúpiť vierou do kontaktu s Bohom, a nenačerpať z jeho nekonečného bohatstva. Každý kontakt s Bohom má účinnosť.

Nezávisle od konkrétnych milostí, ktoré môže od Boha žiadať a získať, čerpá duša v Bohu rozmnoženie nadprirodzeného života a obohatenie lásky.

A na záver, keďže modlitba je potrebná na spásu duše, ešte myšlienka svätého Alfonza: „Hovorím spravidla o dospelých: kto sa modlí, bude spasený, kto sa nemodlí, bude zatratený.“