Náboženskú literatúru si treba vážiť

Z predkladanej otázky vnímam hlbší zmysel pre posvätné veci. Určite dávam za pravdu, že Sväté písma by sme nikdy nemali dávať do zberu. Už len preto, že Cirkev mala vždy v úcte Božie písmo podobne ako samo telo Pánovo (porov. Dei verbum 6, 21). S obrázkami v náboženských knihách a časopisoch to bude vzhľadom k rozsiahlej vydavateľskej produkcii zložitejšie. 

Zostaňme ale pri nerudovskej otázke: „Kam s nimi“?  Knihy môžete rozdať, darovať alebo ponúknuť farskej prípadne obecnej knižnici. Kto má mieto na uskladnenie, napríklad veľkú povalu, može ich načas odložiť a problém je vyriešený. Spáliť tieto veci je síce starým zvykom ako niektoré predmety decentne zneškodniť, ale dovolím si otázku: Bude veľký rozdiel mezi spálením a recyklovaním, keď sa dá papier do zberu? Nebude to z ekologického hľadiska dokonca šetrnejšia forma? A čo zvyk dávať obrázky svätých zomrelému do rakvy? V niektorých farnostiach sa doteraz do nej dávajú aj hodnotné spevníky.

Podelím sa o zaujímavý prípad, ktorý mnohým ľuďom vyriešil dilemu, kam s knihami. Riešením je piano umiestnené do staničnej haly. Hudobný nástroj má v sebe priehradky, do ktorých sa dajú knihy odložiť. Každý kto chce môže si na cestu do vlaku vziať ľubovolnú knihu, ktorá je tu k dispozícii a opäť ju vrátiť alebo vymeniť za inú. Z nášho pohľadu sa to dá chápať ako preevanjelizačná záležitosť, keď darujeme kresťanskú knihu alebo časopis, ktorú by si za iných okolností títo ľudia v obchode nekúpili. A môžem potvrdiť, že sa všetky knihy a časopisy rozchytajú. Niečo podobné vidíme napríklad aj v čakárniach u lekára.

Devocionálie čiže predmety, ktoré slúžia k rozvíjaniu viery a zbožnosti sú samostatnou otázkou. Patria sem sochy a obrazy Krista a svätých, kríže, náboženské medaily a sväteniny, ružence, prstene, odznaky z pútí, relikviáre, sväté obrázky (devočná grafika), modlitebné knižky, voskové pečate a predmety, funerálne pamiatky a iné. Podobne ako pri knihách je dobré, keď máme vedľa seba niekoho, kto nám môže pomôcť rozlíšiť gýč a umenie, hodnotné veci od bezcenných. Gýč do smetnej nádoby patrí, ale dobrá rada znalca však napomôže zachrániť hodnotnú vec.

Mám radosť, keď žehnám byt mladej rodine a darujem im obraz alebo kríž po niekom, kto prežil pekný život. Pre mladých to môže slúžiť k uvedomeniu si toho, že vlastnou vierou vo svojom živote nadväzujú na predchádzajúce generácie. Stará dobrá rada hovorí: „Rozdajte veci ešte za svojho života, pokiaľ sú ruky teplé. A budete ich mať tam, kde si to želáte.“