Najdôležitejšia je spása nesmrteľnej duše

V dejinách Cirkvi sa pod vplyvom Ducha Svätého postupom času vytvorili spoločenstvá žijúce podľa Cirkvou schváleného pravidla alebo reguly - rehoľníci, ktorí skladali sľuby podľa evanjelia.

Skladanie sľubov

Pokoncilová teológia obnovila terminológiu tradičného skladania rehoľných sľubov. Dnes rehoľníci a rehoľníčky (ďalej len rehoľníci) sú veriaci v Pána Ježiša Krista, ktorí patria do skupiny „zasvätení“ a skladajú rehoľnú profesiu evanjeliových rád.

Rehoľník po ukončení noviciátu skladá dočasnú profesiu na tri evanjeliové rady. Dočasná profesia trvá minimálne tri roky. Zvyčajne podľa inštitútu trvá dlhšie, nie však viac ako deväť rokov. V tomto čase sa rehoľník formuje, teda sa pripravuje na doživotnú profesiu.

Uplynutím tohto času má byť rehoľníkovi kompetentnou autoritou dovolené, aby zložil doživotnú profesiu na evanjeliové rady. Tu je vhodné pripomenúť, že je stále zaužívaná tradičná terminológia, ktorá hovorí o skladaní slávnych sľubov alebo zložení večných sľubov.

Stáva sa, že rehoľník po uplynutí dočasnej profesie si uvedomí svoju nevhodnosť v zasvätenom stave alebo v charizme konkrétneho inštitútu, potom môže slobodne opustiť inštitút zasväteného života.

Podobne sa môže stať, že kompetentná autorita inštitútu po patričnom rozlišovaní neumožnila rehoľníkovi zložiť doživotnú profesiu. Týmto faktom osoba už nie je rehoľník a nemá žiadne záväzky plynúce z rehoľnej profesie.

Rehoľník, ktorý zloží doživotnú profesiu na evanjeliové rady, je plnoprávnym členom príslušného inštitútu zasväteného života, z čoho vyplývajú konkrétne práva a povinnosti.

Konkrétny záväzok (povinnosť) prináša aj verejný, doživotný sľub čistoty (teda profesia) v inštitúte zasväteného života pápežského práva. Záväznosť sľubu je taká vážna, že prináša so sebou kánonickú trvalú prekážku k uzavretiu manželstva.

Rešpektovanie najvyššieho zákona

Niekedy nastanú v živote rehoľníka také situácie, že život rehoľnej profesie je kritický a aj pokrytecký. Rehoľník je vždy vyzvaný na nápravu reflexiou, modlitbou a pokáním.

Rehoľník, ktorý sa nachádza v kritickej situácii, z veľmi vážných dôvodov a po zvážení týchto dôvodov pred Pánom môže podať najvyššiemu predstavenému inštitútu žiadosť na opustenie inštitútu zasväteného života.

Cirkev, ktorá má od Pána moc zväzovať aj rozväzovať, vo svojom právnom systéme má aj možnosť oslobodiť rehoľníka od záväzkov plynúcich z rehoľnej profesie. Aj tu treba ozrejmiť, že táto právomoc daná Cirkvi vidí spásu nesmrteľnej duše ako svoj najvyšší zákon.

V kánonickom práve pozitívna odpoveď na žiadosť o opustenie inštitútu sa nazýva indult, čo je v podstate milosť alebo oslobodzujúci dar. V inštitútoch pápežského práva môže indult udeliť len Apoštolská stolica.

Slobodné prijatie indultu rehoľníkom prináša dišpenz, čiže oslobodenie od všetkých záväzkov plynúcich z profesie – sľubov, čo znamená aj zrušenie prekážky uzavretia manželstva. Rehoľník sa tak vracia do stavu laika a môže neskôr po patričnej príprave uzavrieť sviatostné manželstvo.

V prípade, že ide o rehoľníka klerika – kňaza, ten musí požiadať aj o dišpenz od povinnosti posvätného záväzku celibátu. Takýto dišpenz môže udeliť iba rímsky veľkňaz – pápež.

Prax je taká, že udelený indult na opustenie zasväteného života obsahuje v sebe aj výslovný dišpenz od posvätného záväzku celibátu. Klerik - kňaz je takto laicizovaný a môže časom tiež uzavrieť sviatostné manželstvo.