Najnáročnejšia Ježišova výzva pre nás

Chápem ťažkosť, ktorá vyplýva zo zdanlivého rozporu medzi požiadavkou evanjelia a  konkrétnou náročnou životnou situáciou. Každý človek je však stvorený na Boží obraz a na základe toho má každý ľudskú dôstojnosť, ktorú nemôže nikdy stratiť, a mal by byť podľa toho aj rešpektovaný. To platí aj o človeku, ktorého považujeme za zlého, na základe jeho konania, pretože Boží obraz v nás nemôže prestať existovať.

Všetci sme Božie deti a Boh, ako dobrý Otec, „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45). Preto od nás Ježiš v Otcovom mene žiada: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44).

Toto je najnáročnejšia výzva evanjelia a žiadne iné náboženstvo nekladie v tejto veci na svojich veriacich také nároky ako kresťanstvo.

PRESAHUJE NAŠE SCHOPNOSTI

Tieto verše zazneli v takzvanej reči na vrchu, kde Ježiš prednáša hlavné mravné požiadavky Nového zákona. V logike sveta, ktorý neprijíma evanjelium, môžu tieto nároky znieť nielen nepochopiteľne, ale aj neprijateľne, ba až šialene.

Ježiš však všetko toto uskutočnil ako prvý, nielen z časového hľadiska, ale aj čo do dokonalosti. A tu je na mieste položiť si otázku: „Môže to isté alebo podobné žiadať od nás?“

Nielenže môže, ale aj žiada: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 46 – 48).

Ľudsky sa táto požiadavka javí ťažko uskutočniteľná. Zdalo by sa, že Ježiš kladie na nás nároky, ktoré síce on spĺňa, ale presahuje to naše schopnosti. Tu je dobré si uvedomiť, akými slovami sa začínajú všetky mravné nároky v rámci spomínanej reči na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané... No ja vám hovorím.“

Ježiš nekladie na ľudí vyššie nároky ako nejaký prejav svojvôle. Ale tým, že Boh sa v Ježišovi stal človekom a vykúpil nás, „zrekonštruoval“ ľudskú prirodzenosť poznačenú hriechom a dal nám silu nasledovať ho aj v tom najnáročnejšom. Mnohí svätí sú dôkazom, že s Božou pomocou je to naozaj uskutočniteľné, až po úroveň hrdinstva.

BYŤ PRIPRAVENÝ NA ZMIERENIE

V praxi to nie je také jednoduché preto, že naše hriechy – dedičný aj osobné – nás neustále „dobiehajú“ a cítime, že ani zďaleka nedosahujeme tú úroveň mravného konania, ktorú by sme chceli. Samozrejme, že to nie je dôvod na frustráciu ani rezignáciu, pretože Božia milosť nám nebude nikdy chýbať a Bohu sa nezunuje nám pomáhať.

Kto je teda náš nepriateľ? Je to človek, ktorý nám chcel spôsobiť, spôsobil alebo spôsobuje duchovné alebo hmotné zlo. Nie je ale nepriateľom ten, kto si voči nám bráni svoj spravodlivý nárok, aj keď my to tak môžeme vnímať.

V katolíckej morálke platí zásada, že nepriateľa milujeme ako svojho blížneho, nie ako nepriateľa, pretože to by bolo protirečením. Práve vzhľadom na našu nedokonalosť existuje v kresťanskej morálke určitá spodná hranica, pod ktorú by sme nemali nikdy klesnúť.

Nepriateľovi sme povinní prejaviť bežné znaky spoločenského styku a komunikácie, ako pozdrav, odpoveď na otázku a podobne. Nie sme však povinní konať zvláštne prejavy priateľstva, ako návšteva, pozvanie na spoločenské akcie a ďalšie.

Za každých okolností by sme však mali byť pripravení na zmierenie a odpustenie, pretože to je priama Ježišova výzva – vedieť vždy odpustiť.