Nehľadajme náhradu za Božiu starostlivosť

Veci samy osebe sú indiferentné. To znamená, že nemajú žiadnu moc ovplyvňovať život človeka. Avšak my sami našimi rozhodnutiami a činmi určujeme, čomu alebo komu odovzdávame moc nad našimi životmi.

Ak vo svojom živote dávame prednosť veciam, o ktorých pôvode, pôsobení, zmysle nemáme morálnu istotu, púšťame sa na cestu po „tenkom ľade“, pohybujeme sa kdesi v neistom prostredí, ktoré mätie a odvádza pozornosť od pravých hodnôt.

Ľahko privádza k hriechu poverčivosti, ktorý spočíva v tom, že neoprávnene prisudzujeme veciam neviditeľnú alebo duchovnú moc.

Boh a jeho výsostné pôsobenie prestáva potom v našom živote hrať najdôležitejšiu úlohu, Boha odsúvame pod rôznymi zámienkami, spochybňujeme jeho zvrchovanosť a nahrádzame ju „pseudoprostriedkami“, ktoré nám vraj rýchlo a bez námahy majú prinavrátiť stratené zdravie, dodať silu a podobne.

Prinajmenšom pochybná je aj liečivá moc niektorých predmetov, ako sa dnes prezentujú. Niekoľkogramový kamienok, farebný náramok alebo kúsok akéhosi „magnetu“ nemajú reálne fyzikálne vlastnosti, aby pozitívne vplývali na naše zdravie, hoci vo veľkom množstve či koncentrácii by ich mohli mať.

V problémoch, starostiach, utrpeniach nehľadajme pomoc nikde inde, len v liečivých prostriedkoch, ktoré ponúka Cirkev. Kristus zveril Cirkvi posväcujúce poslanie, v ktorom sa používajú prostriedky duchovnej pomoci a uzdravovania – sú to sviatosti a sväteniny (modlitby, požehnané a posvätené veci, svätená voda a podobne).

Pred vplyvom ezoteriky, okultných predmetov, symbolov, magických amuletov nás chráni život  v posväcujúcej milosti, častá a úprimná svätá spoveď a vyhýbanie sa príležitosti k hriechu.

Ak je nejasný pôvod týchto predmetov, platí jednoduché základné pravidlo: v pochybnosti nekonaj, drž sa istého. S istotou urobíme dobre, ak také veci nebudeme nosiť.

Prehlbujme vieru a dôveru v pravého Boha, lebo len on má náš život pevne v rukách. Nikomu a ničomu inému svoj život nezverujme, neverme poverám a nepúšťajme sa na nebezpečné cesty ezoteriky a mágie v akejkoľvek podobe. Tieto cesty využíva diabol, aby nás rafinovane zotročil svojimi úskokmi a plánmi.

Diabol je veľmi prefíkaný a inteligentný, aby sme ho bez evanjeliovej bdelosti a obozretnosti ľahko dokázali odhaliť. Zneužíva ľudskú prirodzenosť a náklonnosť.

Ponúka očiam, zmyslom lahodiace návnady, napríklad aj cez módu, a urobí nás svojimi otrokmi. Najprv nenápadne otrokmi módy, potom rôznych štýlov, filozofií, náboženstiev a falošných božstiev. Uchovajme si slobodu Božích detí bez strachu a zviazaností.

Okrem toho si položme otázku: Čo o mne ako kresťanovi vypovedá skutočnosť, ak nosím na sebe veci, o ktorých je všeobecne známe, akú majú symboliku a pôvod? Čo ma ako kresťana katolíka vedie k tomu, aby som sa zdobil takýmito doplnkami?

Svojím obliekaním, zovňajškom podávame svojmu okoliu prvú a základnú informáciu. To, čo nosíme, čím sa obklopujeme, na čo sa pozeráme, čo počúvame, čo vpúšťame do svojej mysle a duše, tým sa pomaly stávame a to nás formuje.

Následne to, kým sme a čím sa stávame, má vplyv na ľudí, s ktorými sa stretávame. Ako katolíci máme svedčiť svojimi životmi o pravej viere a o jedinom Vykupiteľovi. Máme byť povzbudením a majákom jasného svetla pre okolie, pre svet, ktorý sa zmieta v chaose, ktorý stiera hranicu medzi dobrom a zlom.

Neexistuje akási šedá sféra, kde sa dá koketovať so zlom. Hoci veci samy neoplývajú mocou, Pokušiteľ, ktorý za nimi stojí, nás aj navonok nevinným a lákavým spôsobom privádza k blízkej príležitosti na hriech poverčivosti, odvádza od pevnej viery, okresáva hranice morálky a právd viery, zrieďuje prostredie, aby sa všetko zdalo normálnym, dovoleným či bezpečným.