Odlišnosť podania je svedectvom autenticity

Evanjelista Matúš (porov. Mt 27, 45 - 50) takmer bez zmeny sleduje podanie evanjelistu Marka (porov. Mk 15, 33 - 37), v ktorom zaznieva Ježišovo zvolanie: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Ide o začiatok modlitby Žalmu 22, ktorú však prítomní okolostojaci nepochopia správne a na základe určitej zvukovej blízkosti v aramejčine sa domnievajú, že volá Eliáša.

V Lukášovom evanjeliu však ako posledné zaznievajú z Ježišových úst slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“  (Lk 23, 46;  porov.  Ž 31, 6). No a evanjelista Ján koncentruje našu pozornosť na kríž ako zavŕšenie Ježišovho poslania (porov. Jn 19, 28 - 30).

V duchu naplnenia Písma – podľa slov žalmu (porov. Ž 22, 16) – totiž Ježiš vyslovuje jediné slovo: „Žíznim“ (Jn 19, 28) a pred odovzdaním ducha dodáva: „Je dokonané“ (Jn 19, 30).

V jednotlivých evanjeliách však skôr než o odlišnú „interpretáciu“ Ježišových slov ide o odlišný „uhol pohľadu“ na udalosť Golgoty. Na lepšie pochopenie si môžeme vziať príklad novinárov, ktorí dostávajú za úlohu napísať správu o dôležitej udalosti.

Hoci by boli jej očitými svedkami, v článkoch, ktoré vyjdú z ich pera, nájdeme rôzne formulácie, ba aj pohľady. Pokiaľ ide o čestných novinárov, v rámcových informáciách sa líšiť nebudú, no každý z nich zdôrazní vo svojom texte iný aspekt, iný dopad toho, čo sa udialo.

Jednoducho preto, že hľadí na udalosť z inej pozície. Analogicky by sme to mohli povedať aj o evanjeliách.

V kľúčových informáciách sa všetci evanjelisti zhodujú. Každý však kladie do popredia určitý aspekt, možno na úkor iného detailu.

Forma rozprávania im neposkytuje veľa priestoru na zdôraznenie celej hĺbky udalosti kríža, a tak výberom určitých detailov upriamujú pozornosť na to, čo vnímajú ako dôležité posolstvo predovšetkým pre komunity, ktorým adresujú nimi napísané evanjelium.

Markovo evanjelium sa usiluje posilniť veriacich čeliacich prvým prenasledovaniam, a tak v Ježišovom bolestnom výkriku, ktorý im môže byť veľmi blízky, zaznievajú slová žalmu ako naliehavej modlitby k Bohu uprostred pocitu opustenosti.

Svätý Matúš rozvíja význam Ježišovej smrti prvkami apokalyptických udalostí bezprostredne po Ježišovom vydýchnutí. Evanjelium podľa sv. Lukáša zas pripomína motív modlitby úplnej odovzdanosti do rúk Otca.

To svätý Ján zase vykresľuje tak, že Ježiš kráča celou cestou povýšenia na kríž až do konca z lásky a vo vnútornej slobode, vedome, priam „triumfálne“, v dokonalej túžbe po naplnení Otcovho plánu spásy. Význam Ježišovej smrti na kríži ťažko vtesnať do pár slov.

Nesie a vždy bude niesť obsiahle a zároveň kľúčové posolstvo pre našu spásu – od potvrdenia jeho hlbokej odovzdanosti v napĺňaní vôle Otca až po prejav solidarity s naším utrpením. Každá interpretácia však bude iba čiastková.

Rôznosť podania štyroch evanjelistov preto zostáva na jednej strane svedectvom ich autenticity (nejde o kópie jednej správy), no súčasne svojimi odtieňmi obohacuje náš kontemplujúci pohľad na neopakovateľnú mozaiku posolstva Ježišovej smrti.