Odpúšťajúce srdce sa otvára Bohu

Téza „pokiaľ človek nie je schopný odpustiť krivdu, jeho srdce sa nemôže úplne otvoriť Bohu“ je biblicky inšpirovaná. Minimálne modlitbou Otčenáš, v ktorej Ježiš podmieňuje Božie odpustenie odpustením medziľudským: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).

V zajatí ľudskej spravodlivosti

Ak odpustenie našich hriechov milosrdným Bohom správne označíme termínom vykúpenie, tak sa stáva celkom zrejmým, že ľudské neodpustenie nám hatí cestu k vykúpenej forme bytia v prítomnosti aj v eschatologickej budúcnosti.

Čiže rozhodnutie neodpustiť krivdu blížnemu znamená slobodné rozhodnutie ostať v zajatí čisto ľudskej spravodlivosti, ktorá v duchu evanjelia má byť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov (porov. Mt 5, 20).

Vieme, že podobného ducha, zasiahnutého kvasom farizejov, definuje zásadná nevôľa prijať Boha, ktorého zjavuje Kristus. Preto každý kresťan podobného zmýšľania si zatváraním srdca pred blížnym automaticky zatvrdzuje srdce aj pred Bohom a jeho Synom.

Jedinečnosť a krása Božieho spásneho diela spočívajú v tom, že Boh zmierenie/odpustenie nevykonáva udelením akejsi univerzálnej v nebi vyslovenej absolúcie, ale tým, že posiela na svet Syna, aby človek - ako pôvodca hriechu - bol v procese spásy aktívnym činiteľom, čím všetko hriechom pokrivené bolo v človeku napravené.

Preto život v odpustení a odpúšťaní (inými slovami, život v praktizovaní milosrdenstva) je výrazom tejto Bohom chcenej spásnej spolupráce (spoluvykúpenia), ku ktorej Boh človeka povolal a povýšil. Odpustiť je „na úžitok nám i celej svätej Cirkvi“.

Rozmer zranenia

V druhej časti je potrebné pozrieť sa bližšie na psychologické aspekty každého duchovného zranenia. Tie môžu byť veľmi hlboké (napríklad v prípade zneužívania, okradnutia, fyzického zmrzačenia, pokazenia dobrého mena). Tu je potrebné nezamieňať si duševnú nepohodu spôsobenú spomienkou na krivdu s neodpustením a naopak - psychologickú pohodu s odpustením.

Odpustenie je duchovnou cestou každého kresťana, ktorá definuje celok jeho životnej púte. Ak Ježiš hovorí o sedemdesiatsedemnásobnom odpúšťaní (porov. Mt 18, 22), tak realisticky naznačuje, že odpustenie bude naším každodenným chlebom (porov. Mt 6, 11).

Môže ísť o stále nové viny, chyby, hriechy, krivdy väčšieho či menšieho rázu, ale aj o jednu, stále tú istú neprávosť, ktorá sa nám sedemdesiatsedemkrát počas dňa vracia, vynára sa z podvedomia a má akúsi trvalú schopnosť zakaždým nás vyrušiť či vyvolať emóciu hnevu alebo nenávisti.

Odpustenie je rozhodnutie vôle, ktorým sa odpovedá na Bohom udelenú milosť, ktorá je takpovediac obsiahnutá v každom hriechu namierenom proti nám, ako učí sv. Pavol: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 6, 20).

Každé „štartovanie“ vyháňajúce do „otáčok“ emocionalitu je potrebné v optike Božieho zjavenia začať vnímať ako impulz k aktualizácii nového rozhodnutia odpustiť. Takto neustále sa vynárajúca krivda a opakované rozhodnutie odpustiť sa môže stať prostriedkom posvätenia.

Pre toho, kto krivdu spôsobil, zase prostriedkom k získaniu milosti obrátenia alebo poznania vlastnej (neraz nevedomej) chyby. Duchovná skúsenosť potvrdzuje, že jav „zvýšených otáčok“ má v kresťansky motivovanom odpustení zvyčajne slabnúcu tendenciu.

Vhodný „návod“, ako dospieť k odpusteniu, je vnútorné prijatie agresora do srdca, do spoločenstva Cirkvi a najmä do obety svätej omše. Účinok je istý na strane trpiteľa i agresora, hoci sa nemusí časovo prelínať.