Odpustenie nevylučuje spravodlivosť
Správna interpretácia Modlitby Pána nám môže pomôcť objaviť hĺbku Ježišových slov.
Snímka: ingimage.com
Vo Svätom písme Ježiš káže modliť sa „odpusť nám naše hriechy, ako aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi“ (porov. Lk 11, 4). Ak nám teda niekto dlhuje peniaze alebo vec, ktorú si od nás požičal, je nesprávne to od neho pýtať späť? Alebo pri výchove detí – ak nevrátia to, čo si požičali, nie je potrebné ich učiť vrátiť požičané veci?
Martin Habr
V prvom rade si treba povedať, že nie je možné a ani správne svojvoľne si prispôsobovať slová Svätého písma. Takisto nie je vhodné vytrhávať slová z kontextu celého posolstva a evanjeliového učenia.
Slová modlitby „Otče náš“ nehovoria o dlžníkoch v materiálnom zmysle slova. Hovoria o tom, že ak prosíme Boha o odpustenie, sami máme byť tými, čo odpúšťajú a neuchovávať si v srdci zlobu či hnev voči blížnemu. To, čo vpúšťame do nášho srdca, to nás formuje, tým sa stávame. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že v hĺbke srdca sa všetko zväzuje a rozväzuje.
Hoci nie je v našej ľudskej sile a spôsobilosti necítiť urážku a jednoducho na ňu zabudnúť, „srdce, ktoré sa odovzdáva (v modlitbe) Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie“ (KKC 2843). „Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh.
Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého“ (KKC 2845). Naša prosba o odpustenie je vyznaním ľudskej úbohosti a odovzdaním sa blahosklonnému milosrdnému Božiemu odpusteniu.
V ňom máme vykúpenie a odpustenie hriechov. Hovoriť, že milujeme Boha a pritom máme niečo proti svojmu blížnemu, ak si uchovávame v srdci zlobu a zatrpknutosť, je protirečenie, v ktorom niet pravdy. Staviame bariéru pred oslobodzujúcim odpustením, ktoré prepúšťa Božiu milosrdnú lásku.
Vrátiť dlžobu patrí k čnosti spravodlivosti – dať každému, čo mu patrí. Spravodlivý človek sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. Ak si niekto požičia, ma povinnosť vrátiť.
Ak niekto požičiava, má právo pýtať si späť. Sú však okolnosti, v ktorých môžeme tento jednoduchý „zákon spravodlivosti“ prispôsobiť konkrétnej situácii. Je to čnostný postoj, ktorý berie do úvahy rozpoloženie dlžníka i veriteľa. Ak je okolnosť taká, že dlžník nemá z čoho vrátiť, môžeme oddialiť splatenie dlhu do doby, keď bude v stave tak učiniť bez toho, aby boli ohrozené jeho život a prežitie jeho najbližších príbuzných.
Alebo v duchu milosrdenstva môžeme dlh znížiť či úplne ho odpustiť. Boh odplatí naše konanie. Nachádzať však správnu mieru medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom je celoživotná úloha každého z nás a závisí od miery našej spolupráce s milosťou.
Formujeme tak našu osobnú múdrosť a rozvahu, ktorá nám pomáha správne sa rozhodovať. Nájsť správnu mieru znamená vzrastať osobne v čnostiach. Niekedy je požadovanie spravodlivosti (vrátiť dlh) pedagogickým prostriedkom výchovy druhého; inokedy je však neočakávané milosrdenstvo zase skúsenosťou Božej lásky a dobroty, ktorú môže a má sprostredkovať ten, čo veľkoryso odpúšťa.