Odpustenie nevylučuje spravodlivosť

V prvom rade si treba povedať, že nie je možné a ani správne svojvoľne si prispôsobovať slová Svätého písma. Takisto nie je vhodné vytrhávať slová z kontextu celého posolstva a evanjeliového učenia.

Slová modlitby „Otče náš“ nehovoria o dlžníkoch v materiálnom zmysle slova. Hovoria o tom, že ak prosíme Boha o odpustenie, sami máme byť tými, čo odpúšťajú a neuchovávať si v srdci zlobu či hnev voči blížnemu. To, čo vpúšťame do nášho srdca, to nás formuje, tým sa stávame. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že v hĺbke srdca sa všetko zväzuje a rozväzuje.

Hoci nie je v našej ľudskej sile a spôsobilosti necítiť urážku a jednoducho na ňu zabudnúť, „srdce, ktoré sa odovzdáva (v modlitbe) Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie“ (KKC 2843). „Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh.

Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého“ (KKC 2845). Naša prosba o odpustenie je vyznaním ľudskej úbohosti a odovzdaním sa blahosklonnému milosrdnému Božiemu odpusteniu.

V ňom máme vykúpenie a odpustenie hriechov. Hovoriť, že milujeme Boha a pritom máme niečo proti svojmu blížnemu, ak si uchovávame v srdci zlobu a zatrpknutosť, je protirečenie, v ktorom niet pravdy. Staviame bariéru pred oslobodzujúcim odpustením, ktoré prepúšťa Božiu milosrdnú lásku.

Vrátiť dlžobu patrí k čnosti spravodlivosti – dať každému, čo mu patrí. Spravodlivý človek sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. Ak si niekto požičia, ma povinnosť vrátiť.

Ak niekto požičiava, má právo pýtať si späť. Sú však okolnosti, v ktorých môžeme tento jednoduchý „zákon spravodlivosti“ prispôsobiť konkrétnej situácii. Je to čnostný postoj, ktorý berie do úvahy rozpoloženie dlžníka i veriteľa. Ak je okolnosť taká, že dlžník nemá z čoho vrátiť, môžeme oddialiť splatenie dlhu do doby, keď bude  v stave tak učiniť bez toho, aby boli ohrozené jeho život a prežitie jeho najbližších príbuzných.

Alebo v duchu milosrdenstva môžeme dlh znížiť či úplne ho odpustiť. Boh odplatí naše konanie. Nachádzať však správnu mieru medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom je celoživotná úloha každého z nás a závisí od miery našej spolupráce s milosťou.

Formujeme tak našu osobnú múdrosť a rozvahu, ktorá nám pomáha správne sa rozhodovať. Nájsť správnu mieru znamená vzrastať osobne v čnostiach. Niekedy je požadovanie spravodlivosti (vrátiť dlh) pedagogickým prostriedkom výchovy druhého; inokedy je však neočakávané milosrdenstvo zase skúsenosťou Božej lásky a dobroty, ktorú môže a má sprostredkovať ten, čo veľkoryso odpúšťa.