Pavlovské privilégium má svoje zdôvodnenie

Cirkevno–právne predpisy sa dajú najlepšie porozumieť na príbehu. On a ona sa stretnú na vysokej škole. Obaja vyrástli v ateistickom prostredí, ani jeden z nich nebol pokrstený, nechodili na náboženstvo, nepraktizovali vieru, nepoznajú kultúru kresťanskej nedele. Zaľúbia sa a rozhodnú sa uzavrieť manželstvo. Samozrejme, iba civilne. Z cirkevno – právneho hľadiska je toto manželstvo platné, lebo dvoch nepokrstených neviaže príkaz na kostolný sobáš (kánonická forma). Ten platí len pre pokrstených.

Môže sa stať, že muž neskôr stretne veriaceho kamaráta a začne debatovať o zmysle života, chodiť na stretnutia do biblického krúžku, časom sa obráti a chce sa dať pokrstiť. Jeho manželka sa mu pre to vysmieva, ponižuje ho a nastane medzi nimi odcudzenie, citové vychladnutie. Platne uzavreté manželstvo sa nevydarilo. 

Tu nastupuje Pavlovo privilégium (výsada). To znamená v prospech viery, náboženstva, môže novo - pokrstená stránka uzavrieť nové manželstvo. Obráti sa na ordinára (biskupa) so žiadosťou, aby interpeloval nepokrstenú stránku. Podľa kánona 1144 (IC) je nutné, aby nepokrstená strana bola vždy úradne vypočutá, či nechce prijať krst alebo či nechce nažívať v pokoji s pokrstenou stranou. Interpelácia sa činí vždy po krste, nakoľko pavlovské privilégium prichádza do úvahy až po krste. Ak by interpelácia bola nemožná alebo neužitočná, miestny ordinár (biskup) môže udeliť dišpenz od nej. Z pohľadu civilného (občianskeho) práva je potrebný rozvod. Z pohľadu cirkevno–právneho pôvodné manželstvo je rozviazané uzatvorením nového.  

To isté povedané bez príbehu, čiže právnou rečou znamená: Pavlovské privilégium možno uplatniť v situácii, keď dvaja nepokrstení uzavreli manželstvo, a v priebehu manželstva jeden z manželov sa obrátil a dal sa pokrstiť. Druhý z manželov sa nechce dať pokrstiť, nechce s ním ani spolunažívať v pokoji a rešpektovať jeho vieru. Pokrstený smie na základe Pavlovského privilégia opustiť prvé manželstvo a uzavrieť nové. 

Táto prax sa opiera o slová sv. apoštola Pavla, ktorý píše Korinťanom: „Ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. A ak má niektorá žena neveriaceho muža a on chce s ňou bývať, nech muža neopúšťa. Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté. No ak neveriaci chce odísť, nech odíde. V takomto prípade nie sú brat alebo sestra otrocky viazaní; veď Boh nás povolal žiť v pokoji. Vari vieš, žena, či zachrániš muža? Alebo vieš, muž, či zachrániš ženu?“ (1 Kor 7, 12 - 16).

V žiadnom prípade sa nedá privilégium aplikovať vtedy, ak pokrstená strana začala sexuálne žiť s inou osobou a príčinou manželského rozvratu bola nevera. Príčinou musí byť vždy urážanie Stvoriteľa, marginalizácia náboženstva. Nedá sa použiť ani vtedy, ak jeden z manželov bol ešte pred uzavretím manželstva pokrstený (napríklad v detstve), a to ani v prípade, ak pokrstený nebol vychovávaný vo viere a bol prakticky neveriaci.

Ak to zhrnieme Pavlovské privilégium pripadá do úvahy vtedy, keď (a) prvé manželstvo bolo uzatvorené, ak ešte ani jedna strana nebola pokrstená, teda nešlo o sviatostné manželstvo; (b) nepokrstená strana nechce žiť s pokrstenou stranou (a to i bez urážania Stvoriteľa) a odíde; (c) nepokrstená strana musí byť úradne vypočutá (po krste) miestnym ordinárom; (d) privilégium je aplikované v prospech viery novopokrstenej strany; (e) nie je potrebné žiadne iné dovolenie; (f) pokrstená strana si môže zobrať pokrsteného i nepokrsteného.