Pod krížom duševného ochorenia

Ako sa vyrovnať s duševnou chorobou a dá sa takýto kríž vôbec prijať? Ovplyvňuje moje duševné zdravie aj genetika?
Janka Bieščad 11.09.2024
Pod krížom duševného ochorenia

Prijať utrpenie, ktorému celkom nerozumieme, nie je rezignácia, ale upokojenie a aj výzva. Ilustračná snímka: pixabay.com

Vyrovnávanie sa s duševným ochorením je proces, nie jednorazový čin či rozhodnutie. Psychické ťažkosti sú v našom prostredí ešte stále spojené so stigmou.

Človeku trpiacemu rakovinou okolie prejavuje súcit, človek s bolesťou duše sa však neraz stretne so zraňujúcimi reakciami (je len lenivý, mohol by sa viac snažiť, modliť alebo hľadať duchovný koreň ťažkostí). V neposlednom rade môže aj sám duševne chorý pociťovať menejcennosť, hanbu či vinu.

Osobne ako psychologička vnímam ľudí s duševným ochorením tak, že sú obzvlášť blízko trpiacemu Kristovi – v bolesti, utrpení, zahanbení i opustenosti.

NIEKOĽKO FÁZ

Proces prijatia má viacero fáz a je možné, že nikdy nebude celkom ukončený. Dôležité je však doň vstúpiť. V prvom rade musíme pravdivo pomenovať, čo sa deje. Veľmi dôležité je uznať, že ochorenie je reálne, aj keď ho navonok nevidíme a nemôžeme dokázať exaktnými laboratórnymi testami (napríklad pri depresii).

Čo je pomenované, menej bolí. Dokonca i vtedy, keď nepoznáme príčinu, ktorá je v prípade duševných ochorení často kombináciou mnohých faktorov. Genetické vplyvy majú svoj podiel na zraniteľnosti človeka a môžu ho predisponovať k väčšej náchylnosti na psychické ťažkosti, tento vplyv je však menej priamočiary ako pri fyzických chorobách.

Výzva je prijať realitu utrpenia, ktorého príčine celkom nerozumiem. Už samotné (odborné) pomenovanie môže priniesť určitú úľavu: nevymýšľam si, moja bolesť má meno... Následne je dôležité zaujať postoj.

Duševné ochorenie nemusí znamenať koniec aktívneho života ani to, že už nie som plnohodnotný člen rodiny či spoločenstva Cirkvi. Naopak, môže sa stať výzvou na život „napriek“ kameňom postaveným do cesty. A to i v prípade, že budem musieť na čas zastať a pozbierať sily.

SPREVÁDZANIE

Nie je dobré byť s duševným ochorením sám. Niekedy stačí nabrať odvahu komunikovať o svojej bolesti s rodinou. Ak nenachádzam pochopenie, pomocnú ruku môžu podať priatelia, prípadne ľudia nesúci podobný kríž.

Významný zdroj pomoci v živote ľudí s duševným ochorením je pomoc kompetentných odborníkov. Ani z rakoviny sa človek nevylieči sám „snažením sa“ alebo čítaním online návodov či svedectiev. Medikamentózna liečba obvykle nestačí a veľká pomoc v procese liečby môže byť práve psychoterapeutické sprevádzanie.

Veriaci môžu niekedy nadobudnúť presvedčenie, že v prípade duševných ťažkostí by mali siahnuť po duchovných prostriedkoch. Trpiaci človek vyhľadáva modlitbové stretnutia, duchovné cvičenia a  ešte lepších kňazov.

Takáto modlitba však prestáva byť priestorom na stretnutie a utváranie vzťahu s Bohom a stáva sa pokusom o uzdravenie. Ak neprichádza, dostaví sa pocit viny, hnev na Boha či úplné zúfalstvo (... už ani Boh mi nedokáže pomôcť).

PRIJAŤ POMOC

Psychológ a jezuita Krysztof Dyrek poukazuje na to, že často čakáme, že Boh urobí za nás to, čo vďaka práci na sebe pod vedením inej osoby môžeme urobiť sami. Ak nevládzem žiť život viery pre bolesti duše, je na mieste prijať pomoc. A čo robiť, keď sa vôbec nedokážem modliť či prijímať sviatosti?

Som presvedčená, že stav opustenosti od Boha, ktorý neraz prežívajú ľudia s chorobou duše, je súčasne stavom jeho bytostnej blízkosti. Umierajúci Kristus sa modlil práve takto: Prečo si ma opustil? Práve tieto slová môžu byť tá najcennejšia forma modlitby pod krížom duševného ochorenia.