Pôst je výrazom vnútorného obrátenia

Na prvý pohľad jednoduchá odpoveď. Ale skutočne len na prvý pohľad. Odpoveď hľadajme spolu, a ten kto pozorne číta Sväté písmo, nemôže prehliadnuť evanjeliovú stať podobenstva o farizejovi a mýtnikovi:

„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ,Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.'

Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ,Bože, buď milostivý mne hriešnemu.' Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 10 - 14).

Tu sa ukazuje jednoznačná odpoveď na otázku. V tomto prípade zo strany farizeja ide o vystatovanie sa pôstom. Ide o prejav pýchy, povýšenectva a zároveň aj o dehonestáciu človeka - mýtnika. Opovážlivé stavanie sa pred Bohom do pozície nadradeného nad iného človeka.

Aby sme však pôstu porozumeli ešte lepšie, je potrebné sa naň pozrieť v širších súvislostiach. Pôst je dobrovoľné, úplné alebo čiastočné odrieknutie sa jedla alebo iných pôžitkov. V jednotlivých kultúrach a náboženstvách má rozličný prejav a význam. Judaizmus má viacero pôstnych dní napríklad počas Jom kipur a Tiš’a be-av.

V Starom zákone je pôst aktom pokory a pokánia. Zároveň je výrazom vnútorného obrátenia. V islame sa počas mesiaca ramadán moslimovia zdržiavajú nápojov, jedla, fajčenia i sexu počas dňa, ale v noci tento pôst neplatí a môže sa oslavovať. V budhizme sa príslušníci tohto filozofického smeru, lebo budhizmus nie je náboženstvo, postia podľa vzoru Budhu, ktorý, skôr než dosiahol osvietenie, sa postil podľa zvyku hinduistov.

Pôst rovnako ako u Indov je pre nich prejavom sebazáporu a sebazdokonaľovania. V kynizme (kynizmus – cynizmus alebo kynická škola je filozofický smer, jedna zo sokratovských škôl v antickom Grécku) je pôst vnímaný ako prejav poslušnosti. V pytagoreizme je zase pôst prejavom disciplíny. V starovekom Egypte bol pôst prejavom smútku.

V Novom zákone sa pôst dostáva do inej roviny. Predovšetkým sa ho musíme naučiť vnímať cez Ježiša Krista. Na začiatku svojho účinkovania sa pre neho pôst stáva dôležitým prvkom prípravy. Pôst sa realizuje v samote v osobnom prežití kontaktu s Bohom, ako píšu evanjelisti (porov. Mt 4, 1 - 10; Mk 1, 12 - 13; Lk 4, 1 - 13), ale aj v pokúšaní, v snahe zlého ducha provokovať Ježiša v túžbe po sýtosti jedlom, mocou a dokazovaním si svojho ja a vedomia kto som.

Pôst v Novom zákone je spolu s almužnou a modlitbou cestou k dokonalému nasledovaniu Krista. Katechizmus Katolíckej cirkvi (1434) nám to potvrdzuje: „Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom.

Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá ,zakrýva množstvo hriechov'“ (1 Pt 4, 8).