Pre tých, ktorí prežívajú výnimočnú životnú situáciu

Je zrejmé a potvrdzujú to viaceré ranokresťanské spisy, napríklad apoštolské konštitúcie alebo mystagogické katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského, ale aj listy svätého Pavla, že kresťania prvých storočí pri slávení Eucharistie prijímali nielen Pánovo telo, ale aj jeho krv.

Bola to bežná prax a časom sa zaužívalo niekoľko rôznych spôsobov prijímania Pánovej krvi: pitím priamo z kalicha, použitím trubičky, lyžičky alebo namočením konsekrovaného chleba do Pánovej krvi, čo je dodnes zaužívaný spôsob prijímania vo východných cirkvách. Sväté prijímanie len pod spôsobom chleba sa udeľovalo chorým alebo väzneným.

Dôvody zmeny

Zmena nastala približne v 12. storočí a dôvodov bolo niekoľko. Na prvom mieste praktická stránka zachovania úcty k Eucharistii, čo bolo pri veľkom počte prijímajúcich problematické. Už sv. Hypolit Rímsky začiatkom 3. storočia napomínal, aby sa nič nevylialo z konsekrovaného vína a nezneuctila sa Pánova predrahá krv.

V tomto období sa pri liturgii v Cirkvi na Západe začali používať namiesto bežného chleba hostie a postupne vzrastala úcta k Eucharistii aj mimo svätej omše – rozvíjala sa prax adorácií, procesií, eucharistických požehnaní a vo svätostánkoch sa uchovával len eucharistický chlieb.

Zároveň sa prehlbovalo aj teologické poznanie a najmä viera v to, že krv je obsiahnutá v tele, a teda celý Kristus je prítomný aj pod jedným spôsobom eucharistického chleba, ktorý je Kristovým telom, v ktorom je prítomná aj jeho krv.

Od 15. storočia sa prijímanie z kalicha prakticky nepoužívalo a bolo – až na výnimky – vyhradené jedine kňazovi. Dokonca pre niektoré skupiny (najmä takzvaných utrakvistov) sa stalo symbolom odporu voči rímskej Cirkvi a pápežovi.

Zmenu priniesol až Druhý vatikánsky koncil, ktorý dovolil, že v istých situáciách, o ktorých rozhodne Apoštolská stolica a biskupi, je možné podávať sväté prijímanie pod obidvomi spôsobmi (porov. SC, 55).

Dôvody takéhoto rozhodnutia sú tieto: pravdivejší znak eucharistickej hostiny, ku ktorej patrí nielen pokrm, ale aj nápoj; potvrdenie novej a večnej Kristovej zmluvy, ktorá sa spečaťuje jeho krvou, ktorou sme boli vykúpení; vyjadrenie spojitosti medzi Eucharistiou a nebeskou hostinou, kde budú tí, ktorí vytrvajú v skúškach, jesť a piť pri Pánovom stole v jeho kráľovstve (porov. Lk 22, 30).

Spojitosť prijímania eucharistického chleba a účasti na kalichu Pánovej krvi vyjadrujú aj niektoré liturgické texty, napríklad zvolanie po premenení: Pane, keď jeme tento chlieb a pijeme z tohto kalicha, zvestujeme tvoju smrť, kým neprídeš v sláve.

Súčasné podmienky prijímania

Povolenie dané koncilom bolo neskôr usmernené viacerými dokumentmi Cirkvi a pre naše prostredie aj ordinármi našich diecéz (naposledy v roku 1982).

Ide o povolenie prijímať pod obidvomi spôsobmi napríklad pre: príbuzných pokrstených detí pri ich krste, snúbencov pri sobáši, manželov pri výročí manželstva alebo zosnulého pri pohrebe, ak sa tieto slávenia konajú v omši; účastníkov omše pre menšie spoločenstvá pri rôznych výročiach; chorých a prítomných (ak ich je veľa, vtedy len pre blízkych príbuzných chorých) pri omši pomazania chorých; darcov posvätných nádob kalicha a obetnej misky v omši pri ich požehnaní; tých, čo prisluhujú pri liturgii večernej omše na Zelený štvrtok; rodičov, krstných rodičov, súrodencov s ich rodinami, starých rodičov a mimoriadnych dobrodincov novokňaza pri vysviacke a primičnej omši alebo rehoľníka pri rehoľných obliečkach a sľuboch; pri jubilejných omšiach kňaza pre jeho príbuzných; a pre iných v ďalších prípadoch.

Vidíme teda, že nejde o všeobecné povolenie pre všetkých, zvlášť pri veľkých sláveniach, ale skôr o možnosť hlbšej účasti na eucharistickom tajomstve pre tých, ktorí prežívajú špecifickú životnú situáciu; bez toho, aby boli akokoľvek ukrátení tí, ktorí prijímajú len pod spôsobom chleba.