Pri modlitbe prosím o vhodné dobrá

Otázka hriechu je v značnej miere vecou morálky, lebo je prejavom môjho konania i chápania. A konať či uvažovať sa dá rôzne.

Keď som s  kňazom študujúcim morálnu teológiu v Ríme rozoberal jednu kauzu, tak jeho odpoveď bola: „Toto sa nemalo nikdy stať.“ Ja som sa pousmial a povedal som mu, že je to najkrajšia odpoveď moralistu, akú len môže dať. No veci sa stávajú a my nekonáme vždy najlepšie. Pri otázke čitateľky sa nám stretáva niekoľko skutočností, ktoré by bolo dobré najprv „rozmotať“.

MODLITBA

Čo je to modlitba? Svätý Ján Damascénsky hovorí, že „modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá“. To „povznesenie duše“ sa v rôznych podobách nachádza aj u ďalších. Vzhľadom na našu otázku sa zamerajme skôr na „vhodné dobrá“.

POCHYBNOSŤ

Potom tu máme pochybnosť. Katechizmus v bode 2088 rozlišuje medzi „dobrovoľným a nedobrovoľným pochybovaním“.

To prvé nám bude hneď jasné. Ide o odmietanie pravdivosti právd viery. Nedobrovoľné pochybovanie je však definované ako „váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolaná temnotou viery“.

Toto nedobrovoľné pochybovanie je zrejmé z otázky a „váhavosť“ bude ďalším kúskom našej „skladačky“.

BOŽIA VÔĽA

Najproblémovejšou časťou zrejme bude to, čo nazývame Božia vôľa. Odkedy som videl jeden z mojich obľúbených filmov Kráľovstvo nebeské, tak si často pri rozhovoroch o vôli Boha spomeniem na scénu, v ktorej sa budúci strážca Jeruzalema vysloví pred svojím priateľom kňazom, že asi vieru stratil, že k nemu Boh nehovorí.

Ten mu na to odpovie, že on už ani na vieru neverí. Ktokoľvek si čokoľvek zmyslí, svoje presvedčenie nazýva vierou a považuje to za Božiu vôľu. „Svätosť znamená konať správne a statočne pri obrane tých, ktorí sa sami brániť nedokážu. To, čo si Boh žiada, je tu a tu.“

A ukáže pritom na jeho hlavu a srdce. „Iba tvoje každodenné skutky ukážu, či si dobrý človek, alebo nie.“ Aby to však nebolo o filme, tak odpoveď na Božiu vôľu nachádzame v Písme v hymne apoštola Pavla Efezanom, kde píše, že Boh „nás podľa dobrotivého rozhodnutia predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1, 5 – 6).

HRIECH

A napokon hriech. Previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Jednoducho hovoríme vedomé a dobrovoľné prestúpenie prikázaní.

Je v našom prípade pochybnosť dobrovoľná, alebo nie? Prosím svojou modlitbou o vhodné dobrá? A napokon to, o čo žiadam, urobí mňa či toho, pre koho to žiadam, lepším Božím dieťaťom? Bude to na jeho slávu a chválu?

Odpoveďou na túto otázku je, že situácia v nej opísaná môže byť hriešna i nemusí. Z pohľadu duchovného života je to však, samozrejme, dôležitá otázka. Preto v nejasných situáciách je potrebné sa držať svedomia, hoci môže byť laxné alebo škrupulózne, a potom to skúsiť dať prehodnotiť niekomu zvonku.

Som presvedčený, že tou najlepšou možnosťou je dozrieť k modlitbe a vôli podľa príkladu Ježiša, keď prosil Otca v Getsemanskej záhrade a svoju modlitbu zakončil slovami: „No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26, 39).