Pri svätej spovedi by nám kňaz mal porozumieť

Pápež František prirovnal Cirkev k poľnej nemocnici. V tomto zmysle platí analógia kňazi a lekári. Aj naši doktori sú rôzni, a hoci zásady medicíny sú tie isté, ich prístupy k pacientom a liečba sú často odlišné. A vôbec to nie je na škodu. Človek má možnosť vybrať si svojho obvodného lekára a keď sa mu nepáči, má možnosť prehlásiť sa k inému.

Kňazi ako ľudia sú tiež rôzni. Mladí a starí, prísnejší a láskavejší, vážnejší a prístupnejší. A to je dobré, lebo aj samotní veriaci majú odlišné nastavenie. Mladej tínedžerke bude vyhovovať úplne iný prístup a typ kňaza ako panej v pokročilom veku. Spoveď je veľmi intímna sféra, človek si zaslúži stretnúť niekoho, kto mu bude rozumieť a pristupovať k nemu s úctou.

Zásady katolíckej viery sú tie isté, ale aj tu platí, že rôznorodosť prístupov k tej istej veci nie je negatívna, ale ako dar od Boha, ktorý túži po pestrosti. Cesty k Bohu sú často dosť odlišné, a predsa vedú k tomu istému cieľu. Svätý Ignác z Loyoly povedal, že je veľmi nebezpečné nútiť ísť všetkých rovnakou duchovnou cestou. Aj počas spovede sa človek stretne s rozličnými kňazmi a má právo vybrať si toho, kto mu vyhovuje. To vôbec nie je vypočítavé vyberanie, na to má veriaci právo. Je veľa kňazov, aby si mohol vybrať, ktorý prístup mu vyhovuje.

Všetci kňazi by sa však mali držať jednotnej línie, čo sa týka jadra učenia lásky evanjelia. Postup si už môžu slobodne vybrať, ako im hovorí ich srdce. A veriaci má nielen právo, ale aj povinnosť ísť za tým kňazom, o ktorom je presvedčený, že mu môže pomôcť. Ak človek žiadneho kňaza nepozná osobne a ide „na slepo“ do spovednice, ak sa mu nepáči jeho postupovanie, pokojne môže aj počas sviatosti zmierienia spoveď prerušiť, poďakovať sa a odísť a ísť k inému, kde sa stretne s väčším pochopením.

Aj kňazi sú ľudia a majú svoje povahy. Sú medzi nimi extrovertní ľudia, ktorí sa radi rozprávajú a zaujímajú o situáciu penitenta, až sa mu to môže javiť, že sa príliš „vŕta“ v ich živote. Iní sú introvertní, ktorí sa obmedzia len na základnú nevyhnutnú komunikáciu. A je to dobre, veď aj medzi veriacimi sú ľudia, ktorí sa chcú o svojom živote a jeho ťažkostiach s niekým otvorene porozprávať a sú ľudia plachí a hanbliví, ktorí chcú mať spoveď jednoduchú a strohú.

Nedá sa povedať, že jedno je lepšie ako druhé. Každý má právo vybrať si, čo mu najviac vyhovuje, a nemusí mať z toho výčitky svedomia. Dokonca aj priestor a atmosféru si človek môže vybrať. Sú spovednice „otvorené“, kde je to skôr príjemná miestnosť s kreslami. Tu sa kňaz a veriaci vidia a rozprávajú bežným spôsobom.

Sú spovednice polootvorené, čiže veriaci je v oddelenej časti, aby sa zabránilo akémukoľvek fyzickému kontaktu, ale navzájom sa vidia; a sú spovednice úplne uzatvorené, kde sú len mriežky na vypočutie slova. Priestor je malý, tmavý takže penitent má absolútne súkromie a ani netuší, u koho sa vlastne spovedá. Každý nech si vyberie to, čo mu vyhovuje. Každý máme iné srdce, potrebujeme aj odlišný prístup.

Aj v manželstve si ľudia vyberajú rozdielnych partnerov. Napríklad niekto miluje svoju polovičku celým srdcom, ale pre iného by to bolo neznesiteľné a opačne. Kňaza ako lekára duše si človek má vyberať. Niekto chce prísneho, iný milosrdného, druhý vážneho, tretí so zmyslom pre humor. Nie je to vôbec vypočítavosť. Povzbudzujem všetkých, aby mali odvahu si vyberať takého kňaza, ktorý im „sadne“. A aby mali štedrosť dovoliť „existovať“ aj kňazom, ktorí sú im nesympatickí, ale ktorí zase môžu byť pomocou pre inú skupinu ľudí.